2012: „CHOĎ K MOJIM BRATOM A POVEDZ IM.“ (Jn 20, 17)
Žena dominikánka a kázanie
Permanentná formácia : Kázanie žien v Starom a Novom Zákone
Február: Eva – žena, ktorá povedala: „Získala som muža s pomocou Pána (Gen 4, 1; 1 Tim 2, 8-15)
Témou jubilejného roka 2012 je kázanie žien a ešte konkrétnejšie, kázanie dominikánok. Avšak v rámci permanentnej formácie Vás pozývame úplne na začiatok, pozrieť sa na to, ako kázali známe ženy, ktoré spomína Biblia, vybrané výnimočné ženy Starého a Nového zákona.
Úplne prvou v rade žien – kazateliek je naša pramatka Eva. Ako kázala Eva? Jej príbeh je jeden z najznámejších na svete a jej rola v ňom je vnímaná skôr negatívne. V čom si vieme teda vziať z nej príklad? V čom ju môžeme obdivovať?
V rajskej záhrade mal prvý ľudský pár všetko na čo si zmyslel, všetko stvorenie, okrem jednej veci, stromu, z ktorého mali zakázané jesť. Avšak ako hovorí príslovie: Zakázané ovocie najlepšie chutí. A tak z neho jedli, otvorili sa im oči; stratili svoju nevinnosť a po prvýkrát v živote sa hanbili. Keď počuli Boží hlas, schovali sa, no hneď pochopili, čo všetci veľmi dobre vieme, že pred Bohom sa nemôžeme schovať. Adam vinil svoju ženu, ona zas hada. A dôsledkom bola strata Raja. Žene bolo oznámené, že „v bolesti bude rodiť deti“. A Adamovi, že v „pote svojej tváre bude jesť svoj chlieb, kým sa nevráti do zeme, z ktorej bol vzatý, lebo prach je a na prach sa obráti“. Keď Adam počul slová „prach si a na prach sa obrátiš“, po prvý krát si uvedomil svoju smrteľnosť. Nie je nič istejšie ako to, že jedného dňa bude svet bez nás a my bez sveta. Je nesporným faktom, že naše životy sú konečné a sú mikrosekundou v kontexte večnosti; nech žijeme akokoľvek dlho, náš čas je limitovaný a príliš krátky. Biblia mlčí o tom, aké boli Adamove a Evine myšlienky vo svetle tohto objavu, môžeme ich však čiastočne zrekonštruovať. Do tohto okamihu im smrť ani neprišla na um, teraz však áno. Keď sme smrteľní, čo bude žiť ďalej? Je nejaká časť nás, ktorá bude pokračovať, aj keď my sami tu už viac nebudeme? A vtedy si spomenuli na slová, ktoré povedal Boh Eve. Ona porodí deti – v bolesti, iste, ale ona prinesie nový život na svet. A zrazu pochopili: hoci zomrieme, keď môžeme mať deti, niečo z nás bude žiť ďalej: naše gény, náš príklad, naše ideály. Je zaujímavé si uvedomiť, že Boh po prvom hriechu nepreklína ani Adama ani Evu, preklína len hada a zem. Naopak v treste, ktorý vyriekne hlavne nad Evou je nádej života, je prísľub konečnej porážky hada. A tak trest zasahuje vinníkov v ich hlavnom povolaní. Ženu ako matku a muža ako robotníka.
Napriek všetkému, existuje jeden zásadný rozdiel medzi osobnou nesmrteľnosťou a nesmrteľnosťou zaistenou tými, ktorým dáme život a ktorí budú žiť po nás. Nedá sa to dosiahnuť samostatne. Kým si Adam neuvedomil svoju smrteľnosť, mohol považovať svoju ženu za mere ezer kenegdo, čo sa zvyčajne prekladá ako „vhodná pomocníčka.“ Považoval ju za svoju asistentku, nie za rovnocenného partnera. Avšak teraz je to iné. Bez nej nemôže mať deti. Nemôže ju už viac považovať za asistentku. Ona je osobou - v pravom zmysle slova – viac ako on, pretože ona, nie on, dá život. Boh je ten kto dáva život, nový život bytiu. Len čo si uvedomil túto skutočnosť, obviňovanie skončilo, pretože videl, že ich fyzické bytie, ich „nahota“, nie je viac zdrojom hanby. Je tu duchovný rozmer fyzického vzťahu medzi manželom a manželkou. Na jednej strane je to jedna z najživočíšnejších túžob, ale na druhej strane je to najbližšie ako sa môžeme dostať k vlastnej božej kreativite, a to: že láska tvorí život. A vtedy sa k nej vrátil a po prvýkrát ju videl ako osobu a dal jej osobné meno, Eva, čo znamená „tá ktorá dáva život“. Dôležitosť tohto momentu nemôže byť dostatočne zdôraznená. Neznamená to, že Adam jej predtým dal jedno meno a teraz jej dal druhé. Predtým jej Adam nedal žiadne meno. Volal ju „žena“ – (mimochodom, ani sebe nedal vhodné meno. Volal sa ha-adam, „muž“ – slovo, ktoré sa objavuje 21 krát v tomto príbehu.) Kým nedá žene vhodné meno, ani sám nezačne používať meno Adam. S objavením sa náležitých mien je zrodený pojem osoby. Podstatné meno určuje triedu, skupinu vecí spojených spoločnými charakteristikami. Podstatné meno hovorí o rovnakosti a preto o zastupiteľnosti. Ak stratíme hodinky, môžeme si kúpiť iné. Ak nám ukradnú auto, môžeme ho vymeniť. „Hodinky“ a „auto“ sú podstatné mená, v oboch prípadoch predmety definované svojou funkciou. S menom je to iné. Nepoukazuje na triedu alebo skupinu vecí, ale na jednotlivca a na jeho individualitu. Primárnym nositeľom mena je osoba. Jednoduchá ale najdôležitejšia etická pravda o osobách je, že nie sú zastupiteľné inými. Ako osoby sme jedineční. „Keď človek vytvára rovnaké mince,“ hovoria mudrci, „vyzerajú podobne. Boh však vytvára každého človeka na ten istý obraz, svoj obraz, a pritom sú všetci rôzni.“ To je to, čo dáva ľudskému životu jeho dôstojnosť a svätosť. Bez nej by sme nemohli poznať lásku – pretože láska v jej prvotnom význame je vždy nasmerovaná na osobu: tomuto mužovi, tej žene, tomuto dieťaťu, v ich jedinečnosti. Kto skutočne miluje, nemiluje abstraktne. Milenec v Piesni piesní nikdy nie je unavený z popisovania svojej milovanej, jej vlasov, tváre, očí, jej úst, vecí, ktoré ju utvárajú, čím je. Vieme, že podobne ako my, aj naši milovaní zostarnú a zomrú, ale nikto iný ich nebude môcť nahradiť. Keby sme vedeli, že nikdy nezomrieme, nepotrebovali by sme náznaky nesmrteľnosti. Lenže my vieme, že jedného dňa zomrieme, a jedna z najväčších vecí ktorá sa nám môže prihodiť je nadčasový okamih (na ktorý nikdy nezabudneme) a to keď sa dve duše dotknú a medzi nimi sa vytvorí most nad priepasťou smrteľnosti. To je čo Ján popisuje v 1Kor 13,8: Láska nikdy nezanikne. „Láska je taká silná ako smrť, jej vášeň je neústupná ako hrob“.
A tak čo pochopila Eva? Pochopila, že napriek prvotnému zlyhaniu a trestu, ktorého sa jej dostalo, ju Boh pozýva, aby sa stala jeho najbližšou spolupracovníčkou pri tvorení nového života. Biblia v Gn 4,1 pokračuje: „Adam poznal svoju ženu Evu a ona počala a porodila Kaina. Povedala: „Získala som muža s pomocou Pána“. Eva sa neporovnáva s Pánom, týmto zvolaním pripisuje narodenie svojho prvého syna Pánovej priazni. Našla milosť v Božích očiach. Šťastie, ktoré preniká z Evinho jasavého a radostného zvolania nad prvým narodeným človekom, je podobné radostnému zvolaniu Adama, keď uvidel Evu (Gn 2,23). Po vyhnaní z raja a príchode nového človeka je tu dôvod na radosť. Je vyhlásením matkinej nádeje, že Pán bude s jej synom. Po smrti Adama a Evy, on bude slúžiť Bohu, on bude ich účasťou na nesmrteľnosti.
Téma na marec: Ženy - dominikánky a evanjelizácia
Téma na december