Ježiš vo svojej veľkňazskej modlitbe najskôr hovorí o jednote s Otcom, čím nám naznačuje, že skutočnú jednotu nemôžeme dosiahnuť bez Boha. Platí to na úrovni jednotlivca, ako aj na úrovni spoločenstva. Boh je najvnútornejšou jednotou nás samých, ako vravia mystici na základe vlastnej skúsenosti. On prebýva v siedmej komnate nášho vnútorného hradu, a tak svoju vnútornú jednotu môžeme nájsť iba v jednote s ním. Podobne to platí aj pre jednotu s inými. Iba v ňom môžeme budovať skutočnú jednotu; bez neho sa všetko úsilie zvrtne do totality a závislosti alebo sa rozplynie v anarchii.
Ak chceme budovať jednotu s inými, musíme sa za nich modliť, a tak si v modlitbe pripravovať srdce na ich prijatie. Dôležité je, aby sme aj napriek ťažkostiam a vzájomnej rozdielnosti iných nebrali ako bremená, ale prijímali ich ako dar. Tak to robí Ježiš. Svojich učeníkov prijíma ako dar od Otca: „Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal“ (Jn 17, 9).
Raz navštívil Indiu jeden Európan a videl, ako malé dievčatko nesie na svojom chrbte len o niečo menšieho chlapca, a tak ho chcel pochváliť a prihovoril sa mu: „Aké ty len nesieš ťažké bremeno!“ Dievčatko mu na to odpovedalo: „To nie je bremeno, to je brat“.
Tento jednoduchý príbeh nám poukazuje, že sa mnohokrát pozeráme na ľudí okolo seba ako na bremeno, ale mali by sme zmeniť svoj pohľad a pozerať sa na nich ako na dar; presne tak, ako sa na svojich učeníkov pozeral aj Ježiš. Jednotu s inými môžeme budovať iba vo svojom srdci, keď sa s nimi zjednotíme v láske a začneme ich prijímať ako dar.
No Ježiš ide ešte ďalej vo svojom budovaní jednoty – sám sa stáva Darom. Daruje svoj život. Vo svojej obete na kríži a odpustení vytvára jednotu dokonca aj s Judášom, ktorý sa od neho odcudzil. Vrcholom budovania jednoty je darovanie sa. Iba v darovaní – a to najmä prostredníctvom sebaobety – sa utvára skutočná jednota s inými.
Túžime však nielen po jednote, ale aj po jedinečnosti. Oboje pochádza od Boha, ktorý každého z nás stvoril ako originál, úplne jedinečnú bytosť. Veď on sám je Jednotou troch Jedinečných božských osôb.
Zreteľne si to môžeme všimnúť i na apoštolovi Pavlovi. Spomedzi svätcov je úplne jedinečný, neopakovateľný, no zároveň túžil aj po jednote s Bohom i s ostatnými, či už boli pohania, kvôli ktorým precestoval množstvo míľ, alebo Židia od ktorých si mnoho vytrpel, ale aj tak túžil po jednote s nimi a ich definitívnej spáse, ako to vyjadril v Liste Rimanom (9-11). Sám narážal na množstvo problémov pri budovaní jednoty aj od mnohých kresťanov, ktorí po jeho konverzii naňho pozerali s nedôverou, ale nakoniec ho prijali ako dar; a Pavol bol skutočne obohatením – jedinečným darom pre Cirkev nielen svojej doby; no darom bol predovšetkým preto, že sa sám daroval, ako to sám vraví v 1. liste Solúnčanom: „Tak sme vás milovali, že by sme vám najradšej boli odovzdali nielen Božie evanjelium, ale aj vlastný život; takými drahými ste sa nám stali“ (2, 8).Ježiš nám zjavuje tajomstvo jednoty i jedinečnosti. Ježiš je jedinečnou jednotou Boha a človeka. Iba on je telesnou jednotou Boha a človeka. V ňom sme povolaní k jednote i k jedinečnosti. Rovnako platí, že nikto zo svätcov nie je kópiou, ale jedinečným originálom, živým majstrovským dielom jeho spolupráce s Božou milosťou.
Túžime nielen po jednote, ale aj po jedinečnosti. Aj tu nám Pavol ukazuje, že skutočne jedinečnými osobnosťami sa stávame práve vtedy, keď sa darujeme a vtedy sa stávame skutočne jedinečným darom. V tom je aj tajomstvo Najsvätejšej Trojice: Otec sa úplne daruje Synovi a Syn Otcovi a zosobnením ich vzájomného darovania sa je Duch Svätý.
Prosme o dar jednoty a usilujme oň nielen slovami, ale aj zmenou pohľadu, že tých, ktorých nám Boh dáva do našej životnej cesty, začneme prijímať ako dary, ale nezabúdajme aj na to, že my sami máme byť jedinečným darom pre iných.
fr. Patrik Vnučko, OP
Foto: wikimedia.org
prevzaté z www.postoy.sk
