LAICKÍ DOMINIKÁNI
August 2012: Sigrid Undsetová
Ženy dominikánky a kázanie
August - Sigrid Undsetová
Prednáška fr. Patrika Vnučka OP
Mnoho ľudí si pri slove „dominikáni“ predstaví zvyčajne nedočkavých inkvizítorov s fakľami. Takáto predstava je však príliš zjednodušená a skreslená. V skutočnosti sa pod pojmom dominikáni skrýva úžasná pestrosť, ktorú nám za osemsto rokov existencie priniesla nielen história, ale aj pôsobenie Božieho Ducha. V tejto obdivuhodnej pestrosti môžeme objaviť nielen mužov, ale aj ženy, nielen rehoľníkov, ale aj laikov, ktorí žili v manželstve a snažili sa kázať svojským spôsobom. Jedna z nich, nositeľka Nobelovej ceny za literatúru Sigrid Undsetová (ďalej len SU), to robila ozaj svojským spôsobom – písaním beletrie.
SU v kocke:
• 20. mája uplynulo 130 rokov od jej narodenia (1882)
• otec archeológ Ingvald
• dve sestry: Ragnhild a Signe
• Nositeľka Nobelovej ceny za literatúru (1928) „predovšetkým za jej mohutné obrazy zo života stredovekého Severu“
• hlavné diela Kristína Vavrincova (1920-1922) a Olav Audunssøn (1925-1927)
• Konverzia na katolicizmus 1924
• do „tretieho“ rádu sv. Dominika (terciárka) vstúpila 7. marca 1928 a prijala rehoľné meno sestra Olava
• pred konverziou civilné manželstvo (1911) s maliarom-umelcom Anders Castus Svarstad, ich vzťah sa neskôr rozpadol
• spolu mali 3 deti:
➢ Anders (1913 – 1940)
➢ Maren Charlotte (1915 – 1939)
➢ Hans Benedict (1919 – 1982)
• + 1949 Lillehammer
Šťastné dni v nešťastných časoch
Na úvod úryvok z diela Šťastné dni, ktoré SU napísala v (nielen pre ňu) ťažkých časoch, keď žila počas 2. svetovej vojny vo vyhnanstve v USA:
Hukot lesných vodopádov bolo zvyčajne počuť iba z okien spálne na prvom poschodí. V období jarných prívalov akoby sa od vzdialeného burácania vodnej masy neustále slabulinko otriasal celý dom. Začiatkom leta hukot padajúcej vody pomaličky slabol. Uprostred leta potom stíchol úplne a iba za mierneho južného vánku a po daždi sa dalo naslúchať šumeniu rieky.
Raz, v nedeľu dopoludnia, keď sa trochu vyjasnilo, mama navrhla chlapcom, aby si spolu s óu vyšli k rieke, pozrieť sa, koľko je v nej vody. Lenže Anders už začal z číreho zúfalstva hľadať útechu v učebniciach matematiky. Jedine matematika ho totiž zo školských predmetov bavila a teraz si opakoval látku k predvianočnému skúšaniu. Hansovi samozrejme ani vo sne nenapadlo, aby hľadal útechu v učebniciach, a tak ihneď šiel.
Na konci záhrady preliezli plot a pustili sa úzkym chodníkom cez polia a lúky. Chodník bol samý hrboľ, skákali z jedného na druhý, a kedykoľvek Hans stupil vedľa a z priehlbne vysoko vystrekla voda, nadšene zavýskal. Niekedy i mame skĺzla noha do vody, vtedy Hans zvýskol ešte z väčším nadšením. „Teraz si si premočila topánky, mami. Čo myslíš, že ti na to povie Thea?“
Spoza mnohých vrstiev mrakov na chvíľu vykuklo slnko. Zlatisto sa zrkadlilo v kalužiach, zalesklo sa aj v holých mokrých briezkach a v čerstvo obmytom temne zelenom ihličí smrekového lesa. Bolo to krásne, ale –
„Hansík, predstav si, že odo dneška za mesiac máme Štedrý večer.“
„Tak to, aby si mi už začala čítať o tom, ako sa narodil Ježiško.“ Mama, každý rok pred Vianocami, predčítala svojmu najmladšiemu synovi vianočné evanjelium. „Ale mami, ty to vlastne už musíš poznať naspamäť. Takže, keby si mi to začala rozprávať hneď teraz, nemusela by si mi to čítať, keď si večer ľahnem. Miesto toho by si mi mohla prečítať nejakú rozprávku.“
Ešte že bol Hans nielen pobožný, ale aj praktický! A tak sa mamina dala do rozprávania. Hans schoval svoju drobnú tlapku do jej dlane...
„ – a tej noci ležalo vonku niekoľko pastierov. Strážili svoje stáda ovečiek -“
„A boli poriadne namazaní,“ nadšene jej skočil do reči Hans a hlas sa mu chvel vzrušením.
„Zbláznil si sa?“ vydesila sa mama, „ako ťa vôbec niečo takéto mohlo napadnúť? Boli to dobrí a zbožní ľudia.“
„Ale nie, mami. Takí chlapi, čo v noci ležia vonku na zemi, sú namazaní v jednom kuse.“
Bolo to v rokoch po prvej svetovej vojne a v Nórsku bol vtedy vyhlásený zákaz požívania alkoholu. Záujem o previnilcov proti tomuto zákonu bol, od veľkých až po tých najmenších, obrovský a poklesky bývali veľmi vďačným námetom rozhovorov. A tak než sa mama zmohla na slovo, aby pokračovala v rozprávaní biblického príbehu, poznamenal Hans zadumane:
„Ten stratený syn, čo sme o ňom raz čítali, ten tiež v noci spával vonku, pretože strašne veľa pil a hýril. Pamätáš sa? Mami, ale kde si vlastne kupoval pálenku? Asi u tých farizejov, však? Tí asi doma potajomky pálili.“
„Ale nie, s farizejmi to bolo práve naopak, tým by sa dalo vytýkať iba tak, že boli až príliš starostliví.“
„Počkaj, ja som len chcel povedať, že sa len tak tvárili. Práve preto, že tajne pálili pálenku, mali stále nejaké opletačky s colníkmi...“
Príbeh, ktorý zinscenoval asi len sám život a ktorý je zároveň autobiografickou črtou, nám naznačuje, že SU sa aj napriek ťažkostiam nepozerala na život tragicky, ale rada si zaspomínala na šťastné dni, ktoré kedysi prežila v kruhu svojich najbližších v Nórsku. Aj prostredníctvom humoru nám SU podáva jednu veľmi dôležitú informáciu – kázanie začína doma, pri bežnom rozhovore. Undsetovej prechádzka s malým Hansom do prírody nie je obyčajnou prechádzkou, ale zároveň je aj katechézou. Výchova ku viere začína vždy doma.
Mnohokrát si myslíme, že kázanie je to, čo robí kňaz v kostole; ale to je veľmi zúžený pohľad na kázanie. To, čo nazývame „kázeň“ je homília – odborný príhovor kňaza, ale homília je len časťou kázania. Samo kázanie je omnoho širší pojem, do ktorého patria aj bežné rozhovory o viere a svedectvá o našej osobnej náboženskej skúsenosti.
Exkurz č. 1: Dominikovo kázanie na juhu Francúzska
Bližšie si to môžeme ukázať aj na svätom Dominikovi, ktorého označujeme ako Praedicator gratiae (Kazateľ milosti), a ktorý je pre nás dominikánov vzorom kázania. Jeho povesť kazateľa sa začala na juhu Francúzska, kde narazil na bludy albigéncov a valdénskych. Zvyčajne máme tendenciu si myslieť, že Dominik prišiel do plného kostola a začal kázať, všetci ho pozorne počúvali a vzápätí, pohnutí silou jeho skvelého kázania, sa hneď začali obracať. Nuž, to je omyl. Dominik, keď prechádzal juhom Francúzska, nachádzal prázdne kostoly, nemal teda pred sebou bohaté publikum poslucháčov, ktorí by mu pozorne načúvali a tlieskali. V čom teda spočívalo jeho kázanie?
Keď Dominik prišiel na juh Francúzska, kázaním bludárom boli poverení mnísi – cisterciti; a keďže kostoly boli prázdne a často zdevastované, cisterciti boli odkázaní putovať za roztratenými ovečkami v zajatí bludu; aby sa im ľahšie putovalo, cestovali na koňoch a mnohokrát aj z koní kázali, keď našli nejaký hlúčik ľudí. Takýto spôsob kázania bol však neúspešný a vedel to dobre miestny biskup Fulko a postrehol to aj svätý Dominik.
Dominik musel prijať spôsob potulného kazateľa. Musel kázať predovšetkým svojím životným štýlom. Mnohému sa naučil aj od bludárov. Kedže kostoly boli prázdne, musel chodiť peši. Stal sa z neho potulný kazateľ. A keďže nebolo ani množstva horlivého publika, čo by ho počúvalo, tak sa musel obmedziť zvyčajne iba na obyčajné rozhovory s jednotlivcami. Jeho kázaním bol predovšetkým bežný rozhovor o veciach viery. Dominik išiel až tak ďaleko, že prijal ich spôsob života. Čo ho od nich odlišovalo? Vernosť katolíckej tradícii.
Jeho kázanie – rozhovory sa točili zvyčajne okolo viery a mravov, a musel priznať, že v mnohých veciach aj kritika Cirkvi zo strany bludárov je oprávnená; no riešením nie je nadávať a kritizovať, riešením je obrátenie, reforma, ktorá začína sama u seba – a to urobil Dominik. Zreformoval sám seba, a tým poskytol alternatívu.
Ako nám naznačuje aj tento exkurz do Dominikových čias, kázanie je širšie než len zanietený alebo nudný príhovor z kazateľnice. Základ kázania je práve v bežnom rozhovore, tak to robil sv. Dominik a jeho prví spolubratia.
Dominikáni nie sú kazatelia preto, že by sa obmedzovali iba na kazateľnicu, ale preto, že kázať mohli v tých časoch – v 13. storočí iba biskupi a tí, ktorým to biskupi delegovali, zvyčajne mužom svätého života a dobrej teologickej erudície – a tú sa snažil Dominik bratom zabezpečiť, keď ich rozposlal študovať na univerzity. A skutočne, ak sa má kvalifikovane rozprávať o viere, treba venovať čas štúdiu teologických otázok – teda vieru poznávať a kontemplovať a samozrejme aj žiť.
V tom je celé tajomstva kázania:
• štúdium
• kontemplácia
• a život – tou najvýrečnejšou kázňou je život podľa viery
Tak žili prví bratia. Ich konventy sa zároveň nazývali sacra prædcatio (sväté kázanie) a to nie preto, že by otvárali okná a stade vykrikovali úchvatné kázne, ale preto, že ich spoločný život bol sám o sebe výrečným svedectvom – kázňou.
Exkurz č. 2: Kázanie Dominikových nasledovníkov
Takýmto spôsobom môže kázať hocikto aj vy a v tom je naše skutočné dominikánske povolanie a kázanie. Dominikánske kázanie sa nikdy neobmedzovalo iba na kazateľnicu, ale prekračovalo hranice kostola. Prenieslo sa i do univerzít. Bratia už od počiatku chápali štúdium a vyučovanie ako súčasť svojho kázania. S tým úzko súviselo aj písané slovo. Bratia rovnako pochopili, že nestačí len rozprávanie, ale aj písaním sa káže. Túto vymoženosť obzvlášť využili naši prví bratia v Amerike, keď im kvôli ich angažovaniu sa v prospech práv Indiánov zakázali kázať, tak začali písať na španielsky kráľovský dvor, na pápežsky dvor, na univerzity a Boh ich kázaniu prostredníctvom písaného slova požehnal.
Nezabudnime na Angelicovo kázanie štetcom alebo na Martina de Porres, ktorý kázal svojím osobným príkladom, svojou láskou a charitatívnou činnosťou. Jeho spôsob života mu dal väčšiu autoritu než požíval ktorýkoľvek učený kazateľ z jeho komunity. Jeho osobný príklad mali ľudia radšej a pokladali za výrečnejšiu kázeň než dlhé preslovy z kazateľníc. Aj Martin de Porres kázal práve svojím životom a jednouchými rozhovormi s jednoduchými ľuďmi...
Ako to bolo v prípade žien dominikánok? Dominik uzavrel svoje prvé „faninky“ do kláštora, aby sa modlili, lebo veril v silu modlitby, ale zároveň aj ich komunity sa mali stať sacra prædicatio – svätým kázaním.
Našou najväčšou sväticou je Katarína Sienská. Aj ona kázala najmä zo začiatku tak, ako nám to naznačil tento krátky historický exkurz: začínala doma, pri bežných rozhovoroch v Siene a jej rozhovory si ľudia obľúbili, začala sa okolo nej zhromažďovať celá skupinka, ktorých nazývali caterinati. Prišiel čas, kedy Katarína prešla aj na písané slovo. Množstvo jej listov sú vlastne jej kázne, ktoré adresovala rôznym ľuďom počnúc pápežmi a končiac jednoduchými ľuďmi. Katarína samozrejme nezabúdala ani na osobný príklad. Kázala svojím životom. Jej charitatívna činnosť je toho tiež výrečným potvrdením. Katarína nikdy nekázala z kazateľnice, a predsa je kazateľkou v plnom zmysle slova.
Kázenie Kataríny Sienskej pápežovi Urbanovi VI.
SU bola fascinovaná svätou Katarínou Sienskou a venovala jej jedno svoje dielko – ktoré nazvala celkom jednoducho: Katarína zo Sieny. Toto dielo vyšlo posmrtne. SU v ňom preukazuje, že ako dominikánka, nezanedbávala štúdium a dielo Kataríny Sienskej si pozorne preštudovala. Katarína Sienská bola jedným zo zdrojov Undsetovej osobnej spirituality. Opäť nechajme prehovoriť Undsetovú:
Vianočné sviatky boli blízko. Boli to prvé Vianoce, ktoré mala Katarína sláviť v Ríme. Pápežovi poslala ako vianočný darček päť pomarančov, ktoré zavarila a zabalila do pozlátka. V tom období boli v Taliansku pomaranče vzácnosťou. Tradícia nás oboznamuje, že to bol svätý Dominik, kto priniesol a zasadil pomarančovníky v kláštornej záhrade na Santa Sabíne.
Katarínin darček sprevádzal list svätému otcovi: „z túžby“, ako vravela, „oslobodiť vás od krutých trápení, čo vám pustošia srdce. Kiež by sa stratila príčina týchto trápení, aby ste už poznali iba tajomnú bolesť, ktorá obohacuje dušu a posiľňuje ju. Táto bolesť, čo prýšti z lásky samotného Boha, nie je nič iné ako zármutok nad našimi vlastnými chybami.“
Ďalej vysvetľuje rozdiel medzi trpkou a sladkou bolesťou a svoj list pápežovi končí receptom na zavárané pomaranče.
Znamenitá kuchárka využíva príležitosť, aby vysvetlila jednu zo svojich duchovných zásad: „Toto ovocie má spočiatku trpkú chuť, ale keď je duša pripravená z lásky k ukrižovanému Kristovi a z lásky k cnosti trpieť až na smrť, stane sa úplne sladkým. Často som totiž zistila, že z pomarančov, ktoré sa najskôr zdali byť trpké a ostré, sa vytratila trpkosť, keď sa ich vnútro vybralo a ovocie sa ponorilo do vriacej vody. Vzápätí sa naplnilo dobrou chuťou a zaobalila som ich do pozlátka. Čo zostalo z neznesiteľnej horkosti? Vytratila sa v dôsledku vody a ohňa.
Presvätý otče, úplne tak je to aj s dušou, ktorá sa rozpáli láskou k cnosti. Začiatky sú trpké, pretože duša je ešte nedokonalá, ale keď použije tento prostriedok – krv ukrižovaného Ježiša, voda milosti, obsiahnutá v krvi, odstráni túto citeľnú trpkosť, ktorá je nám tak veľmi proti chuti. Nakoľko krv nemôže byť nikdy oddelená od ohňa, pretože bola vyliata milosťou v ohni lásky, môžeme tiež povedať, že voda a oheň odstraňujú trpkú príchuť egoizmu. A potom vytrvalosť napĺňa dušu dobrými vecami, poznaním trpezlivosti, spojenej s medom pokory, ktorá chráni naše vlastne sebapoznanie... keď je ovocie hotové a pripravené na ochutnávanie, treba jeho vonkajšok pokryť pozlátkom, hodným jeho vnútra. Týmto zlatom je úžasná čistota, ktorú vyžaruje láska, keď sa jej trblietanie zjavuje v oddanej a trpezlivej službe blížnemu...“
Tento úryvok poukazuje na sympatickú hravosť a tvorivosť Kataríninej spirituality, ktorá sa odrazila aj v jej písanej „kázni“ (liste) pápežovi Urbanovi VI. Život a charizma tejto dominikánskej svätice priťahovali pozornosť nielen jej súčasníkov, ale mnohých mužov a žien nasledujúcich storočí. Medzi Katarininými duchovnými deťmi sa ocitla aj Sigrid Undsetová. Katarína sa pre ňu stala vzorom modlitbou naplnenej a spoločensky angažovanej ženy, akú potrebuje každá doba. Sigrid Undsetová často kládla oproti liberálnemu feminizmu kresťanské svätice ako príklad žien, ktoré v plnej slobode rozvinuli svoje ženstvo v službe pre dobro iných.
Tajomstvo kríža v živote a kázaní SU
Vráťme sa však opäť bližšie k SU: keď si čítame úryvky zo Šťastných dní (ako je uvedený v úvodnej časti), tak máme dojem, že v živote SU bolo všetko idylické, ale nebolo. SU dobre poznala, čo to je kríž. Na ilustráciu zopár krátkych úryvkov na tému kríž z jej hlavných románov:
• Zo všetkých síl sa pridŕžam kríža – človek sa musí k nemu tisnúť ako mača ku skale, keď spadne do vody... (Kristína Vavrincova)
• Tá časť (kríža), ktorá je v zemi, má nám pripomenúť neviditeľnú moc Božiu a jeho skryté spravovanie (prozreteľnosť). Túto časť môžeme pripodobniť ku koreňu kríža, ktorý, neviditeľný ľudským očiam, nesie kmeň kríža, jeho konáre a vzácne ovocie. Toto znamenie sme dostali, aby sme si zapamätali, že naša spása vyplýva z toho koreňa, ktorý je neviditeľnou Božou mocou. (Olav Audunssøn)
• …Kristus opäť zostáva sám (na Olivovej hore), dobromyseľne natiahne ruky a dá si ich sputnať – je to nepochopiteľné. Ale kto videl tú časť kríža, ktorá je zakopaná v zemi? Kto pozná koreň kríža...? (Olav Audunssøn)
Tieto Undsetovej pohľady však nie sú len prázdne reči. Undsetová vie, o čom hovorí. S tajomstvom kríža sa konfrontovala už od malička, hoci to ešte nechápala; no svoj kríž niesla hrdinsky:
✗ smrť milovaného otca – ako najstaršia z troch Ingvaldových dcér musí pomáhať so zháňaním obživy – miesto vysnenej univerzity nastupuje tvrdá práca
✗ jej snom bola spisovateľská kariéra, najmä historické romány – jej prvotinu vydavatelia zamietnu s odporúčaním, aby sa radšej venovala niečomu inému...
✗ nešťastné manželstvo, z ktorého vychádza ako slobodná matka s tromi deťmi – jedno z nich je postihnuté (dcérka Maren Charlotte)
✗ 2. svetová vojna: po okupácii Nórska nemeckou armádou SU musí utiecť do exilu – v priebehu zopár mesiacov SU prichádza o matku, syna Andersa (zomrel pri obrane vlasti), dcéru a vlasť!
Ako sa správa Undsetová zoči-voči krížu? Nevzdáva sa. Bojuje.
✔ Keď jej zamietnu historické romány, začne písať romány zo súčasnosti. Hneď prvý (Pani Marta Oulieová) sa stáva bestsellorm a prinesie je slávu, takže postupom času sa môže osamostatniť a venovať iba spisovateľskej kariére; a nakoniec sa jej podarí splniť svoj sen – píše historické romány, ktoré mali byť podľa vydavateľov neperspektívne za ktoré nakoniec dostane Nobelovu cenu! Aký paradox! A zrejme aj Boží zmysel pre iróniu...
✔ Zoči-voči nestarostlivosti manžela sa snaží byť o to starostlivejšou a lepšou matkou.
✔ Keď Nórsko napadnú nacisti, zapája sa do odboja. Aj v exile – v USA pracuje ako „informačný vojak“, či už perom alebo slovom. Počas svojho exilu v USA na žiadosť manželsky vtedajšieho amerického prezidenta Eleonóry Roosveldtovej píše Šťastné dni, ktoré sú napriek ťažkým chvíľam, presiaknuté radostnou nádejou.
Súhrnom: SU pozná teda, čo je to kríž, pretože z jeho trpkosti sama čo-to zakúsila. Práve konfrontácia s rôznymi životnými ťažkosťami jej pomáha odhaliť tajomstvo kríža a pôsobenie Božej prozreteľnosti, ktorú tak poeticky prirovnáva ku koreňu kríža, ktorý nesie celý kríž a bežnému zraku zostáva neviditeľný; no napriek svojej neviditeľnosti, jestvuje. Tajomstvo kríža teda vedie SU k odhaleniu ďalšieho tajomstva – Božej prozreteľnosti, a preto sa k utrpeniu nestavia s beznádejou, ale naopak s nádejou, akoby jej ono tajomstvo kríža prinášalo silu bojovať so životnými problémami a postaviť sa im zoči-voči, takže v jej živote skutočne platia slová, ktoré vložila do úst Kristíny Vavrincovej: „Zo všetkých síl sa pridŕžam kríža – človek sa musí k nemu tisnúť ako mača ku skale, keď spadne do vody...“
SU sa nevzdáva ľahko, zápasí. Zoči-voči nešťastiu sa skutočne správa tak, ako to poeticky vyjadrila v diele Pani Waagová: Neexistuje nešťastie, ktorému by sa dalo utiecť. Je to, ako chcieť utiecť rozzúrenému psovi. Človek má akú-takú nádej, keď ide proti nemu a tvári sa, že sa ho nebojí. Keď sa však rýchle otočíš a dáš sa na útek, pobeží za tebou – a nakoniec ťa chytí a úplne roztrhá...
A čo sláva?
Rozhodujúcim momentom, okamihom slávy v živote SU je udelenie Nobelovej ceny za literatúru (1928). Ako ho prijíma? Undsetová pri preberaní ceny mala krátky príhovor, ktorý začala nasledovne: „Všetci predchádzajúci rečníci vyjadrili svoju vďaku za udelené ceny oveľa lepšie, ako by som to vedela urobiť ja, a preto sa len pripájam k ich slovám. Narábam zručnejšie perom ako jazykom, a dvojnásobnú nechuť cítim, keď mám hovoriť o sebe. Namiesto toho by som veľmi rada odovzdala Švédsku pozdravy z Nórska. Krátko pred touto cestou konala sa na moju počesť slávnosť – vlastne, aby som bola presná, ani nie tak kvôli mne, ako z príležitosti mojej cesty do Švédska...“
Preberanie Nobelovej ceny nám pomôže pochopiť Undsetovej osobnosť, ako naznačil aj tento krátky úryvok, z ktorého môžeme postrehnúť jej
• úprimnosť,
• triezvosť,
• primeranú sebakritiku (pokoru) a
• jemnú dávka humoru (keď vraví, že Nóri usporiadali slávnosť ani nie tak kvôli nej, ako skôr kvôli tomu, že odchádza do Švédska).
Všetky tieto štyri vlastnosti z nej robia sympatickú osobnosť a nemali by chýbať nikomu, kto sa snaží hovoriť o Bohu...
Čo urobila SU s cenou?
Náš spolubrat, jej priateľ, páter Alby si spomína: „Odpoveďou Sigrid Undsetovej na všetku slávu, spojenú s udelením Nobelovej ceny, je vyjadrená dvoma činmi, ktoré ukazujú jej veľkosť: v dominikánskom kostole v Oslo na oltár Panny Márie položila vavrínový veniec, a peniaze Nobelovej ceny rozdelila na tri časti:
• jednu darovala fondu na pomoc zostarnutým spisovateľom (15 000 NK – Nórskych korún)
• druhú časť určila v prospech postihnutých detí, (za účelom čoho založila nadáciu, pomenovanú podľa dcéry Maren Charlotte – 80 000 NK) a
• tretiu časť venovala na výchovu a vzdelávanie detí z chudobných katolíckych rodín (60 000 NK) Pre seba si nenechala nič“.
Pre zaujímavosť: podľa prepočtu z roku 2000 (Miluše Juříčková: Cestami Sigrid Undsetovej, Doplněk, Brno 2004, s. 32) vtedajších 156 000 NK = cca. 2,5 milióna NK, čo podľa kurzu z mája 2012 = cca. 333 000 €.
Boh odmenil jej štedrosť. Vďaka svojím historickým románom sa stala jednou z najbohatších žien Škandinávie – ale aj tak žila skromne. Údajne po svojej obliečke sa vzdala aj svojich šperkov, v ktorých mala kedysi zaľúbenie. Nechala si len jednu striebornú brošňu, ktorá bola súčasťou jej obľúbeného nórskeho kroja. Ostatné šperky rozdala alebo predala, aby za ne mohla opäť pomôcť núdznym.
Ono to vyznieva, ako by sme mali do činenia so sväticou, ale aj SU mala svoje nedostatky a chyby. Vraj dokázala byť veľmi nepríjemná voči tým, ktorí rušili jej pracovný pokoj, či už zvedaví ľudia alebo novinári...
O čom „káže“ Undsetová – letmý pohľad najmä na jej historické romány
Pôsobivosť Undsetovej historických románov je aj v opísaní vnútorných konfliktov a zápasov. Jej historické romány sú hlboké štúdie do ľudskej psychiky, do vnútorných bojov, v ktorých odkrýva tajomstvá ľudských túžob – dobrých i zlých. Nechajme prehovoriť Jaroslava Kaňu, prekladateľa oboch historických románov do slovenčiny: „Olav Audunsson však nie je len obrazom duševných zápasov, intenzívnou psychologickou, dušespytnou štúdiou, ale autorkin robustný realizmus uvedie čitateľa do nórskeho prostredia dávnych čias, jej podmanivé obrazy nórskej prírody, spestrené živými postavami a výtvormi starej pohanskej kultúry, nám približujú aj osudy vtedajších ľudí. … Pri stretnutí pohanskej a kresťanskej morálky prežíva Olav od mladosti až do smrti trpký duševný boj ...(z ktorého vychádza) Olav ako lepší kresťan a lepší človek, než mnohí jeho súčasníci!“
Ani dnes, keď sa kresťanská morálka konfrontuje s novopohanskou, nestráca jej dielo na svojej aktuálnosti, lebo sa dotýka toho, čo trápi každú ľudskú bytosť, každé ľudské srdce. Hľadanie šťastia a hľadanie zmyslu. Undsetovej historické romány sa točia okolo hľadania šťastia, ktoré vedie k hriechu, potom nasleduje hľadanie odpustenia a zmierenia (a to nielen s Bohom, ale hlavný hrdina hľadá zmierenie so svojimi blízkymi a v končenom dôsledku aj sám so sebou).
Dôležitým prvkom jej románov je zápas s vlastným hriechom, ktorý zohráva dôležitú úlohu pri duchovnom prerode, kedy sa človek otvára Bohu a službe. Miesto sebectva je tu sebaobetovanie a milosrdenstvo. Zvlášť pekne to vykresľuje v trilógii Kristína Vavrincova. Opäť nechajme prehovoriť Jaroslava Kaňu: „Široké plochy jej historických románov vytvárajú tiene – Olavov hriech, Kristínina nespútaná láska k Erlendovi – občas presvetlené pominuteľnými radosťami, ktorých svetlo je marivé a časovo obmedzené. Celý Kristínin život vymedzujú dva tiene, osvetlené dvoma svetlami: krása víly–škriatka, naznačujúca na začiatku pochmúrne šťastie jej života – a na konci mor, presvietený obetavou láskou k trpiacim, blízkou nedosažiteľnému ľudskému ideálu sebažertvy trpiaceho na kríži.“
Nám možno bližšie bude román zo „súčasnosti“ Ida Alžbeta, kde hlavná hrdinka je schopná obetovať svoje city a nádejný vzťah s mužom, ktorý ju očaroval, v prospech detí a zomierajúceho manžela. Obetuje svoj život v prospech vzťahu, ktorý už dávno zahrabala do zeme, a tak ho kriesi k životu, v ktorom láska víťazí nad znechutením a milosrdenstvo nad ľahostajnosťou.
Undsetovej literárne postavy odhaľujú a vykresľujú evanjeliové pravdy, pričom nezriedka SU parafrázuje Sväté písmo. Súhrnom by sa dalo povedať, že Undsetovou opísané hľadanie šťastia a zmyslu je vlastne o hľadaní Šťastia a Zmyslu. Jej literárne „kázne“ spočívajú v odovzdaní posolstva, že šťastie a zmysel nenájdeme v sebe, ale v tom, ktorý nás presahuje, no zároveň je nám bližší než my sami sebe.
SU nám tým naznačuje, že naše kázanie musí vychádzať z prirodzenej ľudskej túžby po šťastí a zmysle a zároveň musí poukazovať na Šťastie a Zmysel, ku ktorým nás Boh povoláva vo svojom milovanom Synovi. Tou najúčinnejšou kázňou je život podľa Krista – vteleného Božieho slova, o čo sa Undsetová po svojej konverzii snažila a jej „kázanie“ by sme mohli zhrnúť slovami apoštola Pavla: „Život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20).
prednáška odznela na formačnom stretnutí laických dominikánov vo Svite
31 Júl 2012
NAJNOVŠIE ČLÁNKY
SPRÁVY Z CIRKVI
