Príchod kazateľov
Marie Dominique Chenu povedal o úlohe historikov: „Čo hľadajú v histórii, nie je dokumentácia, ale inšpirácia.“
Dalo by sa to stotožniť s titulným nadpisom Zapálení ohňom Dominikovej vízie. Tento názov je pre historika nezvyčajne krátky: hovorí mi, že chcete viac ohňa a menej faktov, viac Dominika a menej dátumov. Skutočnosť, že ste pozvali historika ukazuje, že naše hľadanie inšpirácie v ohni a vízii, ktorá označila začiatky Rehole, potrebuje mať korene uložené pevne v zemi. Všetci potrebujeme vedieť, či idea, ktorú máme z Dominikovej vízie, korešponduje s realitou, ako napísal Guy Bedouelle OP: „Je to veľmi úzky vzťah medzi hľadaním pravdy, ktorá je ideálom Rehole kazateľov a štúdiom histórie. Kto je historik, ak nie ten, kto v rámci svojich vlastných obmedzení hľadá to, ako poznať a pochopiť, čo sa stalo? Pochopiť, odkiaľ sme prišli, je integrálnou súčasťou poznania kým sme a kam ideme. Alebo inak povedané, naša história je súčasťou našej osobnej a spoločnej identity. Preto je história súčasťou stále trvajúceho procesu sebapoznávania, životne dôležitej zložky každého náboženského života.“
ŠTÚDIUM MINULOSTI JE REVOLÚCIOU
Ak existujú aspekty Dominikovej vízie, ktoré sa stali uprostred legiend času, historik by mal byť schopný pomôcť nám znova ich objaviť. Maria Dominique Chenu, ako sa zdá, uveril, že história je rozvratnou činnosťou, lebo napísal:
„Pripomínať si minulosť, obracať sa k historickým zdrojom, je vždy fenoménom revolúcie, nakoľko je to návrat k tvorivým silám. A to vyvoláva otázku celých superštruktúr, ktoré sa nahromadili počas dejín. Neznamená to, že tieto superštruktúry sú bez hodnoty, ale potrebujú zrelativizovanie: návrat k počiatočným intuíciám mení predstavy človeka o určitých systémoch.“
Táto zmena predstavy cez pochopenie histórie: to je to, čo by som chcela urobiť (v tejto svojej prednáške) – bližšie sa pozrieť na obdobie prvých rokov 1206 – 1216.
Názov, ktorý som zvolila pre tento historický vstup, Príchod kazateľov, je tiež citáciou, tentokrát cisterciátskeho mnícha Pierrea de Vaux de Cernay, kronikára albigenských križiakov. Myslím si, že je dôležité si to uvedomiť, pretože je to termín, ktorý sa sústavne používa v kronike, ktorá sa zmieňuje o biskupovi Diegovi, Dominikovi a ich spoločníkoch. Na jednej strane opisuje ich úlohu v Cirkvi, keď boli kazateľmi už 10 rokov predtým, ako sa vynorila akákoľvek otázka založenia Rehole kazateľov. Na druhej strane tiež slúži k odlíšeniu Diega a jeho spoločníkov od križiakov, teda vojakov, ktorí prišli o niekoľko rokov neskôr, v roku 1208. Pre Pierra de Cernay je rok 1206 rokom, ktorý je označovaný za rok príchodu kazateľov. A bolo to na konci toho istého roka, keď malo byť založené Prouilhe. Veľmi veľa sa toho malo udiať počas nasledujúcich šiestich mesiacov.
TAJOMSTVÁ A TICHO SVITANIA V PROUILHE
Kronika Pierrea de Cernay je jedným z najdetailnejších zdrojov tohto obdobia. Nie je to dominikánsky zdroj, preto jeho účel nebol vôbec hagiografický a môže byť pre nás veľmi zaujímavým a objektívnejším svedectvom začiatku Rehole v porovnaní s napr. Libellus. Táto kronika bola napísaná v rokoch 1212 – 1218 a je časovo bližšie ako spomínaný Libellus od Jordána Saského. Dominikánska rehoľa bola stále ešte len v „plienkach“, keď bola kronika dokončená. Jej autor sa však nestal slávnym, tak ako neskôr sv. Dominik. Nie je to však jediná kronika tohto druhu. Existujú aj kroniky od Roberta d´Auxerre a Guillaumea de Puylaurens, ktoré tiež môžeme zobrať do úvahy.
Dôležitou vecou, ktorá prichádza na myseľ hneď na začiatku je, že Dominik nebol známym. Bol v službe. Sprevádzal svojho biskupa Diega z Osmy na misii a bol akoby v tieni človeka, ktorého kronika opisuje ako ´veľkého muža, hodného slávy´. A tak nám kronikári hovoria, že Diego a jeho spoločníci kazatelia prišli do tohto regiónu, známeho ako Lauragais, na začiatku leta 1206. Cestovali z Ríma a zastavili sa blízko Montpellier, kde sa stretli s pápežskými legátmi. Dominika považujeme za jednoduchého spoločníka, ktorý sa zastavil v Languedocu s biskupom Diegom, ´zasväteným služobníkom Božím´. Ten potom poslal svoje služobníctvo späť do Osmy. Diego navrhol stratégiu a dosiahol porážku heretikov ich vlastnou zbraňou: napodobňovali apoštolov vo všetkom, v cestovaní pešo a žobraní z dverí do dverí. Je to významné pre pochopenie založenia a budúcnosti Rehole, pretože Diegove motívy boli stopercentne apoštolské. Ako uvádza Simon Tugwell: ´Zvolil si chudobu, pretože v danej situácii bola najsľubnejšou misionárskou stratégiou.´(1) Tu možno vidieť významný kontrast v porovnaní s Františkom z Assisi, pre ktorého bola chudoba oveľa viac záležitosťou osobného hľadania, prepojeného s vnútorným zápasom a obrátením. V Dominikovom prípade je to jednoducho kľúčová fráza: ´jeho život bol formovaný potrebami iných´. (2)
Je možné takmer úplne presne sledovať okruh letného kázania týchto kazateľov v roku 1206: Servian, Béziers, Carcassone, Verfeil, Montréal a Pamiers. Počas týchto pár mesiacov všetko, čo robili, bolo určované viac menej náhodne. V septembri sa cicterciátsky opát vrátil do Citeaux na Generálnu kapitulu, a tak až do konca roka nadobúdala činnosť kázania trvalejšiu formu, bola výsledkom udelenia buly pápeža Inocenta III., zo 17. novembera 1206. Bola adresovaná legátovi Raoulovi de Fontfroide a rozširovala kazateľskú službu, ktorá bola dovtedy zverená len cistercitom, na ostatných spolupracovníkov. Dominik bol teraz jedným z tých, ktorí boli ´vyskúšaní a potom oficiálne začlenení´ do kazateľskej služby. Patril medzi tých, ktorí mali s horlivosťou ´napodobňovať chudobu Krista, horlivým duchom´ obracať heretikov príkladom ´slova a skutku´. Dominik a Diego sa usadili vo Fanjeaux a od tej doby menej putovali. Viac sa sústredili na malé územie, hlavne na dedinky Villepinte, Bram, Castelnaudary a Fanjeaux. Teraz sa viac sústredili na pôsobenie v geograficky obmedzených oblastiach. Môžeme povedať: podivuhodná zmena v prípade týchto dvoch mužov, ktorí predtým tak mnoho cestovali. Na jednej strane bezpochyby videli potrebu pravidelného ohlasovania právd viery a na druhej strane dôležitosť kázania pre miestne spoločenstvá. Podľa kronikára Pierrea de Cernay, dôvodom bolo, že sa chceli ´ráznejšie sústrediť na kázanie sledujúc vzor Božského Učiteľa v slove i skutku´. Aká výstižná voľba slovníka, pretože kázanie je aktivitou, ktorá vyžaduje ´silné sústredenie´. Toto je kľúčové slovo pre pochopenie kazateľskej činnosti v Lauragais v rokoch 1206 – 1207. Založenie Prouilhe môžeme teda vidieť ako integrálnu súčasť procesu usadenia a koncentračných snáh. Medzi historikmi je veľa diskusií o skutočnom dátume veľkej dišputy(debaty) v Montréali, ako aj časového vymedzenia ´zázraku ohňa´, ktorý sa s ňou tradične spája. Pierre de Cernay situuje tieto udalosti na marec až apríl 1207. Podľa neho dišputa v Montréali nasledovala po skončení prvého „organizovaného“ kázania a zázrak ohňa po skončení dišputy. Pierre tvrdí, že má informácie od ´najzbožnejšieho muža´, od samého Dominika. Tu si treba všimnúť dva významné momenty. Po prvé, že zázrak ohňa je prvou udalosťou, pri ktorej je Dominik v tejto kronike spomínaný. Je prezentovaný ako ´jeden z našich mužov, Dominik muž hodný úcty´, no stále uvádzaný ako ´spoločník biskupa z Osmy´. A po druhé, že zázrak ohňa sa objavuje ako výsledok kázania. Rozhodne nie ako jeho náhrada. Boh umožnil Dominikovi robiť zázraky, aby tak upevnil prácu kázania, a nie aby presvedčil ľudí, že má magickú silu. Skutočnosť tohto zázraku sa týka pravdy slov, ktoré boli napísané a sú určite významné. Nanešťastie pre nás, ani Pierre de Cernay ani žiadny z iných ne-dominikánskych zdrojov sa nezmieňuje o založení Prouille. Ako máme interpretovať toto ticho ohľadom Prouilhe? Jedným z dôležitých činiteľov by mohlo byť to, že založenie komunity žien mohlo byť nesprávne chápané, čo sa aj tak javí. Takisto sa netýkalo priamo kazateľskej kampane proti heretikom, čo bolo hlavným predmetom týchto kronikárov. Naviac, na obranu tých, čo písali o udalostiach pred založením Rehole, môžeme povedať, že skutočnú dôležitosť Prouilhe nemohli v tomto štádiu objaviť. Jeho dôležitosť ako ´prvého plodu´ Dominikovej práce sa objaví, až vtedy, keď sú zreteľné neskoršie plody jeho činnosti.
A predsa pozorné čítanie kroník dokazuje niečo dôležité o pôvode Prouilhe. Pierre de Cernay tvrdí, že biskup Diego sa vrátil do Španielska v septembri v roku 1207, aby ´zabezpečil zo svojich príjmov materiálne potreby kazateľov Božieho slova v provincii Narbone´. K tomuto bodu kronika Roberta z Auxerre pridáva menší detail, že táto práca sa spája s udalosťami, ktoré boli zapísané v rokoch 1207–1208 a je považovaná za jednu z najvýznamnejších historických prác, s ktorými sme sa mohli zoznámiť v stredoveku. Kronikár opisuje Diega ako muža pokoja a plynulého prejavu, a prirodzene o Dominikovi sa tu vôbec nezmieňuje. Robert de Auxerre vysvetľuje, že peniaze zo Španielska boli potrebné na podporu ´miestnych centier´: ´Zo svojich vlastných príjmov nakúpil [Diego] zásoby jedla a založil určitý počet skladísk, ktoré štedro otváral kazateľom Božieho Slova.´ Prouilhe bolo určite jedným z týchto stredísk s tendenciou stať sa najdôležitejším a najúspešnejším z nich. Bolo takzvanou stanicou inšpirácie a oddychu v každom zmysle slova, duchovného aj materiálneho.
PREČO JE DOKUMENTÁCIA TAKÁ NEUPLNÁ?
Prouilhe bolo vo svojich počiatkoch ´centrom inšpirácie a oddychu´ pre kazateľov a domom pre komunitu žien. Vynára sa otázka, prečo Dominik a Diego založili komunitu v takom čase, keď sa ukazovalo, že spoločenstvo kazateľov nebude ľahkou záležitosťou. Povedať, že založenie Prouilhe je zahalené rúškom tajomstva nie je zveličovaním. Jeho zakladatelia boli zjavne natoľko pohltení udalosťami, že nerobili žiadne záznamy o ich priebehu. Čo bolo ešte horšie, vzhľadom na to, že počas stáročí bolo potrebné právne usporiadať vlastníctvo mnohých kostolov a pozemkov, objavilo sa aj množstvo falošných listín týkajúcich sa prvých rokov v Prouilhe. Preto nemôžeme použiť všetky dokumenty. Aj požiarmi v katedrále v Osme v roku 1505, v Prouilhe v roku 1715 a neskôr počas Francúzskej revolúcie sa zničilo mnoho dokumentov. Takto je naše poznanie veľmi útržkovité. Simon Tugwell v odpovedi na otázku: ´Pre koho bolo založené Prouilhe?´, odpovedal: ´V tomto sme úplne na mŕtvom bode´. (3) Kvôli nedostatku spoľahlivých dokumentov by bolo rozumné pozrieť sa, akým spôsobom chcel Dominik založil svoju Rehoľu bratov kazateľov, nakoľko to je oveľa lepšie zdokumentované, a potom retrospektívne vyvodiť z toho to, čo sa týka Prouilhe, to ako bolo Prouilhe jasne a úmyselne včlenené do neskoršieho založenia Rehole.
Nezdá sa, že by Prouilhe malo svoj pôvod v nejakom teoretickom pláne. Predstava, že Dominik založil najprv kláštor kontemplatívnych mníšok, aby sa modlili za bratov kazateľov, keď ich neskôr založil, má svoje opodstatnenie. Ale nemáme ani zlomok historického dôkazu, aby sme dokázali, že Dominik to skutočne plánoval takýmto spôsobom. Môžeme to vnímať tak, že to bol azda skutok Božej Prozreteľnosti. To však už presahuje rámec práce historika. Niekto by však mohol povedať, že nevadí, keď nemôžeme dokázať tieto veci historicky. Ja však tvrdím opak, nakoľko je to dôležité pre naše vlastné poslanie. Ak nenájdeme žiadny dôkaz vopred premysleného Dominikovho plánu, čo sa teda stalo? Ak založil Rehoľu kazateľov ako protiklad Rehole pisateľov, bolo to napríklad preto, že pocítil pastorálnu potrebu pre kázanie asi v roku 1203, pri príležitosti známeho stretnutia s majiteľom hostinca v Toulouse, keď bol s biskupom Diegom na ceste do Dánska, ako aj na svojej spiatočnej ceste z Ríma v roku 1206? Neskôr Dominikova kazateľská charizma pritiahla učeníkov, ktorí sa k nemu pripojili ešte skôr, ako bola oficiálne založená Rehoľa. Bolo to vtedy, keď bol konfrontovaný s a) potrebou kázania a b) realitou kazateľskej komunity zhromaždenej okolo neho, a keď určil čas pre schválenie toho, čo už existovalo. Schválenie miestnym biskupom dosiahol v roku 1215 a pápežom o rok neskôr.
Niekto by mohol namietať, že v prípade Prouilhe nešlo až tak veľmi o túžbu založiť kláštor, ako skôr o potrebu nájsť riešenie praktického problému. Istotne, ak by problém nebol skutočne naliehavý, určite by Diego a Dominik čakali na vhodnejší čas a sled okolností, kým by podnikli takéto dobrodružstvo. V roku 1214, keď bol Dominik kňazom vo farnosti, by založenie kláštora bolo logickejšie, ako v roku 1206, keď pricestovali. Nie je to však vecou logiky, ale vedenia Ducha Svätého.
V tejto situácii sa črtajú naliehavé pastorálne problémy. Na jednej strane je to problém: čo urobiť so ženami konvertovanými od katarov, ktoré boli zavrhnuté ich vlastnými rodinami a bez finančnej podpory? Na druhej strane, ako ochrániť mladé dievčatá, aby ich katari znova nezlákali heretickou náukou?
ČO SA ZAČALO V PROUILHE? A PREČO?
Presná totožnosť prvých sestier v Prouilhe je zložitou otázkou, a aj keď rôzne hypotézy nemôžu byť spochybnené, bolo by jednoduché myslieť si, že Diego a Dominik založili komunitu ako bezpečný dom pre ženy konvertitky. Bolo by účelné také zriadenie a kto by tým niečo získal? Hoci táto verzia udalostí nefiguruje v spise Jordána Saského, Ferrandusa alebo v písomnostiach iných skorých dominikánskych historikov, prežila až do 17. storočia v miestnej tradícii Fanjeaux a bola zapísaná dominikánskym historikom Jeanom de Réchac v roku 1647 a Pierreom Cambefort, vikárom vo Fanjeaux, v ich diele Príbehy svätého Dominika. Otázka žien konvertitiek z katarského bludu odlišuje Prouilhe od stredovekých kláštorných inštitúcií, a je vhodné pripomenúť si rozdielne pasáže z Evanjelia, v ktorých Ježiš vyhlasuje, že prišiel, aby povolal hriešnikov a nie spravodlivých, že prišiel, aby liečil chorých, lebo zdraví nepotrebujú lekára. A tu sa črtá jedna z najoriginálnejších charakteristík Prouilhe, teda aj začiatkov našej Rehole. Bola to veľkorysá fundácia so zámerom prijímať ženy nedávno zmierené s katolicizmom, ktorým chýbala pomoc rodiny a finančné zabezpečenie. Boli to ženy, ktoré nemohli byť bežne prijaté do tradičných katolíckych opátstiev tej oblasti. Toto je aspekt vstupnej Dominikovej vízie, ktorú by sme sa nemali obávať prijať.
V tomto zmysle kláštor v Prouilhe nebol riadnou fundáciou. Je známe, že pápež dal jasné splnomocnenie Dominikovi a kazateľom, ale nie kláštoru. Vo všeobecnosti, na to, aby mohla byť zriadená komunita mníšok, boli najprv potrebné značné finančné prostriedky. A po založení by bola komunita bez meškania pričlenená k nejakej reholi. Prouilhe nemalo takéto prostriedky, pretože v roku 1206 rodiny mnohých sestier boli v takej zlej situácii, že nemali ani na to, aby im dali veno. Komunita bola založená na sviatok sv. Jána Evanjelistu, 27. decembra 1206, a vieme si živo predstaviť , že potreba týchto prostriedkov začala byť veľmi naliehavá. To bolo jasnou motiváciou pre Diega, aby podnikol cesty do Španielska (v roku 1207 to boli až tri cesty, ako to uvádza Vicaire).
Ako sa zdá, fundácia v Prouilhe bola postupnou záležitosťou z každého hľadiska, tak ako sa to častokrát stáva so zakladaním rehoľných fundácií aj dnes. Idealizovaná tradícia mohla vytvoriť dojem, že Dominik zhromaždil mníšky na začiatku roku 1207, no realitou bolo, že tam v tom čase neexistovala žiadna kláštorná budova, že sestry žili po dvoch alebo troch v súkromných domoch, medzi Prouilhe a Fanjeaux. Málokedy sa stáva, že je možné umiestniť komunitu sestier do pekných, už vopred pripravených budov, s napísanými konštitúciami, s pripravenými habitmi, už len aby si ich sestry obliekli a s kľúčom do klauzúrnych dverí, ktorý čaká len na to, aby sa ním pootočilo. Zvádza nás to k predstave, že asi takto mohlo prebiehať založenie kláštora v Prouilhe. No realita histórie hovorí o niečom inom. Čo sestry, Dominik a jeho skupina kazateľov s najväčšou určitosťou robili od počiatku bolo, že využívali kostol v Prouilhe. Takže kostol v Prouilhe bol v skutočnosti srdcom komunity založenej na tomto mieste. Spôsob akým to opisuje Simon Tugwell sa zhoduje s mojím postojom: : „[Dominik] založil dom v Prouilhe pre ženy, konvertitky, ktorý sa stal kláštorom mníšok.“(4) Je to jednoduchá veta, ale slová, ktoré sú v nej použité sú kľúčom k pochopeniu Dominikovho prístupu k životnému poslaniu:
i) Ženy boli zachránené v dramatickej situácii, keď ich duše boli v nebezpečenstve;
ii) kvôli tomu, aby vyriešil ich zložitú situáciu, založil Dominik pre ne dom;
iii) iba neskôr sa dom stáva kláštorom a ženy sa stavajú mníškami.
Na jar roku 1207 Arnault de Cîtaeax a dvanásti cisterciatskí opáti z Montréalu prišli posilniť misiu kazateľov. Ich príchodom Prouilhe a Fanjeaux získali oficiálnejšie postavenie. Stali sa akoby submisiou týchto pápežských legátov a zároveň aj integrálnou súčasťou Svätého kázania. Odvtedy boli oficiálne zverené Dominikovi a Diegovi. Avšak obidvaja, Diego aj Raoulf de Fontfroide, zomreli ešte v roku 1207. Dominik potom sám niesol zodpovednosť za túto misiu. Novozaložená komunita žien v Prouilhe mala sformovať stabilné centrum jednej časti Svätého kázania.
SVÄTÉ KÁZANIE
Je dôležité povedať si niečo o terminológii pojmu Sväté kázanie. V skutočnosti nebolo vytvorené dominikánmi. Svoj pôvod má v písomnostiach Gregora Veľkého a bolo použité pápežom Inocentom III. pre pomenovanie misie medzi katarmi. Termín ´sväté kázanie´ aplikovaný v Prouilhe, je používaný v legálnych darovacích listinách už v auguste 1207. „Pánu Bohu, Preblahoslavenej Panne Márii, všetkým Božím svätým a anjelom, Svätému kázaniu, Pánu Dominikovi z Osmy a všetkým bratom a sestrám, ktorí sú dnes, a ktorí prídu v budúcnosti.“
ZAKLADATEĽ A ĎALŠÍ VÝVOJ
Otázka, kto bol zakladateľom Prouilhe, Diego alebo Dominik, sa musí podávať vo svetle toho, čo sme už spomenuli o vzťahu medzi biskupom a jeho kanonikmi. Bolo by prakticky nemožné predstaviť si, že kazateľskú výpravu v Lauragais, kde bol Diego v centre pozornosti a predstavoval cirkevnú autoritu pre členov svojej družiny, by jeho podprior samostatne založil kláštor. Určite to muselo byť spoločné dielo. Je potvrdené najskoršou tradíciou Rehole, predovšetkým v Libelluse, že Diego je zakladateľom Prouilhe. A ako vieme, oficiálna verzia života sv. Dominika bola uvedená na Generálnej kapitule v roku 1259 s tým, že Diego - zakladateľ Prouilhe, bolo nahradené menom Dominik. Žiadny dôvod sa neuvádza. Isté je, že Dominik veľmi rýchlo prevzal samostatnú zodpovednosť za Prouilhe, od polovice roka 1207, keď sa Diego definitívne vrátil do Španielska a keď 30. decembra 1207 zomrel.
Zdalo by sa, že prvá kláštorná budova bola dokončená v roku 1211, a že to umožnilo komunite sestier byť spolu na jednom mieste. Rok 1211 je všeobecne prijatý mnohými historikmi za rok, keď sa Dominik vrátil do Fanjeaux a Prouilhe, zo Španielska, z Osmy, kde si bol dať do poriadku veci. Aj keď nie je o jeho ceste žiadny dôkazový materiál, zdalo by sa nepredstaviteľné, že by sa po Diegovej smrti nevrátil, aby si zabezpečil povolenia od svojich predstavených na to, čo bolo teraz jeho novým dielom v Prouillhe. Kláštorná komunita nadobudla dostatočne veľký základný príjem a mohla sa rozvíjať. Štatistiky, ktoré máme, uvádzajú na počiatku komunitu 12 sestier, z ktorých 9 pravdepodobne tvorili konvertitky od katarov. Okolo roku 1211 ich počet vzrástol na 20.
Pre Dominika v tomto vývoji udalostí bola možnosť presťahovať svojich spoločníkov kazateľov a ubytovať ich napríklad v jednom z domov, ktorý sa uvoľnil po sestrách vo Fanjeaux. To neurobil a musíme to prijať ako dobre zváženú voľbu z jeho strany: udržať dve komunity na jednom mieste. Bola to dvojitá komunita? Vicaire tvrdí, že to nemôžeme takto chápať, ako to chápu i Fontevraud a Sempringham, pretože žiadna spoločná autorita nespájala tie dve komunity. Mnoho kazateľov po Diegovej smrti opustilo Dominika, a tí, ktorí zostali, mu neboli viazaní sľubmi. Iba sestry boli v procese založenia a v tomto stupni mali byť konštituované ako rehoľná komunita. Je však nutné poznamenať, že Dominik nikdy nebol ich priorom. Sestry mali od začiatku svoju vlastnú prestavenú. Jej meno je uvádzané v prvých dokumentoch a Dominik vystupuje len ako jej zástupca.
Kláštor sa počas prvých desiatich rokov nachádzal v dosť nestabilných podmienkach. Nebol pripojený k žiadnej reholi. Z najstarších dokumentov biskupa Foulka z Toulouse vyplýva, že diecéza, do ktorej Prouilhe v tom čase patrilo, jasne ukazuje, že komunita nebola úplne kanonicky zriadená, aj keď je anachronizmom vyjadrovať sa takýmito termínmi. V dokumente datovanom do mája 1211, Foulko predáva práva kostola v Bram komunite v Prouilhe, ale nie ako monialibus. Zmieňuje sa o nich ako dominabus converses religiose viventibus, čo sa dá preložiť ako ženy, nábožne žijúce konvertitky. (Existuje dokument, ktorý sa o nich zmieňuje ako o monialibus, avšak ten nepochádza od Foulka, biskupa, pod ktorého právomoc patrili, ale od Béregera, biskupa z Narbonne). Čo sa týka Foulka, nebol ochotný darovať týmto ženám trvalé vlastnícke práva. Čo nachádzame na počiatku v Prouilhe, je dočasná podpora určitým menovaným jednotlivcom.
Tento sled vecí je celkom prekvapivý. Je skutočnosťou, že William Claret, cistercitský mních, je uvedený v niektorých skorých darovacích listinách a delí sa s Dominikom z Osmy ´o materiálnu zodpovednosť za sestry v Prouilhe´. Mohlo byť výhodným riešením pre Dominika darovať komunitu cistercitom, ktorí sa zaoberali kazateľskou službou. Skutočnosť, že neprijal túto možnosť hovorí, že Dominik už vopred plánoval a túžil urobiť čosi nové. Ak by však daroval kláštor cistercitom, určite by stratil zázemie toho, čo ja nazývam ´zariadenia oddychu a znovunačerpanie síl´ pre svojich kazateľov. Samotná skutočnosť, že mníšky z Prouilhe neboli nikdy pripojené k žiadnej reholi, môžeme vnímať ako argument, ktorý sledoval Dominikov zámer mať už na samom začiatku rehoľné spoločenstvo zahŕňajúce bratov a sestry. Táto prítomnosť dvoch komunít, teda mníšok a kazateľov oddelených, ale na jednom mieste, sa mu páčila.
Ak sa niekto bližšie pozrie na dokumenty týkajúce sa Prouilhe v rokoch 1206 až 1216, nájde množstvo termínov týkajúcich sa budov: kostol, dom, miesto, sväté kázanie. Potom okolo roku 1213 sa objavuje ´kláštor´ alebo dokonca ´opátstvo´, ale iba heslovite a opäť sa dokumenty vracajú k skorším termínom. Toto všetko poukazuje na stupeň neistoty týkajúcej sa postavenia Prouilhe. Tugwell uvádza: „Očakávalo sa, že (Prouilhe) sa stane súčasťou niečoho väčšieho, a nie autonómnym kláštorom s pripojenými klerikmi“.(5) V súčasnosti by sa to dalo vyjadriť tak, že Dominik už začínal ´niečo veľké´.
“PÁNU BOHU... A SVÄTÉMU KÁZANIU..."
Tu máme prvky Dominikovej originálnej vízie (bratia a sestry žijúce na tom istom mieste). Dominik bol zrejme pripravený žiť s možnými nejasnosťami a ťažkosťami, vlastnými takejto situácii. Ale to nie je všetko. Už takmer od samého začiatku, od 8. augusta 1207, existuje nepopierateľný údaj o prítomnosti laikov, žijúcich a pracujúcich v blízkosti kazateľov a konvertitiek v Prouilhe. Ale také dielo, akým bolo Sväté kázanie potrebovalo pomoc v rôznych oblastiach spojených poľnohospodárstvom a hospodárením. Ale títo laici, o ktorých sa zmieňujem, neboli iba jednoduchými príležitostnými pracovníkmi. To vôbec nie. A čo považujem za najviac prekvapivé v histórii Prouilhe je, že z tohto pred-rádového obdobia, máme dokumenty o tom, že niektoré manželské páry z miestnych obcí Villasavary a Villepinte, ktoré ešte stále existujú, darovali seba samých aj všetok svoj pozemský majetok Svätému kázaniu. Najstaršie dokumenty, ktoré sa zachovali uvádzajú ´Ermengardu Godolinovú a jej manžela´. A čo je ešte zaujímavejšie pre vtedajšiu stredovekú spoločnosť je, že dokument je vyhotovený na jej meno. Sama prehlasuje, že zo slobodného rozhodnutia daruje svoj dom a všetko čo má ´Pánu Bohu, Preblahoslavenej Panne Márii a všetkým Božím svätým, Svätému kázaniu a Pánu Dominikovi z Osmy a všetkým bratom a sestrám v súčasnosti i v budúcnosti´. Text listiny sa podobá na formu profesného sľubu, ale pretože vtedy ešte nejestvovala rehoľa, nemohol jestvovať ani Tretí rád. Napriek všetkému, Dominik prijal týchto ľudí, ktorí sa darovali komunite Svätého kázania, na spôsob benediktínskych oblátov. Termín ´Sväté kázanie´ je často používaný v týchto najstarších darovacích listinách, ktoré sa zmieňujú o ´cunctis fratribus atque sororibus in monasterio de Prolano´.
Počas prvých desiatich rokov boli v Prouilhe nepopierateľne sestry, kazatelia, ženy ašpirujúce na mníšky, laici a laičky a žili v tom istom uzavretom prostredí. Vieme, že bolo uzavreté (neboli iba domy v rôznych častiach tej istej dediny), pretože iná darovacia listina z roku 1211 uvádza ženu menom Isarn Bola, ktorá daruje Svätému kázaniu ´dom v rámci ohradených pozemkov Prouilhe´. Dary v týchto prvých rokoch boli rôzne: časti pozemkov, dobytok, vinice, dary s účelom poskytnutia príjmu na platenie oleja do kostolných lámp... Keď Dominik preniesol centrum činnosti z regiónu Lauragais do Tolouse v roku 1215, zanechal za sebou rýchlo sa rozmáhajúci kláštor. V roku 1258 mal 100 členov, v roku 1269 - 140 členov a v roku 1283 - 160 členov.
ĎALŠIE STUPNE VÝVOJA
Významné postavenie v histórii Prouilhe a dôležitosť pre stanovanie miesta mníšok v Reholi má bula Inocenta III. z 8. októbra 1215. Je to prvý pápežský dokument, ktorý naznačuje posun k založeniu Rehole kazateľov a týka sa bratov a mníšok. Tento dokument začína pozdravom a apoštolským požehnaním adresovaným ´priori fratribus at monialibus domus Sancte Mariae de Pruliano´. V nej sám pápež nazýva ´ženy konvertitky´ mníškami, a berie si ich pod svoju ochranu spolu s kazateľmi. Avšak toto ešte nebol štandardný dokument, ktorý uznáva rehoľné komunity. Bula Religiosam vitam, bude pre bratov vydaná až neskôr. Na jednej strane sú vlastnícke práva v Prouilhe potvrdené, ale hovoria o dome a nie o kláštore.
V rokoch 1215 a 1216 sú niektoré otázky stále nezodpovedané. ´Dominik bol v podstate pragmatik a neponáhľal sa s vyriešením všetkých otvorených otázok nejakého ohromného projektu´.(6) V tomto období nedáva žiadne nariadenia laikom. To, čo poznáme pod názvom ´Tretí rád´, vtedy ešte oficiálne neexistovalo.
SHEEBENOVA OTÁZKA
Toto všetko nás vedie k otázke, ktorá sa občas objavuje. Vzhľadom na spoločnú situáciu počas prvých desiatich rokov v Prouilhe so sestrami, bratmi a laikmi žijúcimi na tom istom mieste, aj keď oddelene: Mal Dominik skutočne v úmysle založiť klauzurovaný kláštor kontemplatívnych mníšok a Rehoľu pre mužov, alebo v skutočnosti mieril k niečomu inému, niečomu oveľa radikálnejšiemu, novšiemu ako Rehoľa kazateľov, ktorá neskôr vznikla? Zamietol pápež túto radikálnejšiu alternatívu? Touto otázkou sa v roku 1920 zaoberal nemecký dominikán Scheeben. Aj Simon Tugwell sa nad ňou niekoľkokrát pozastavil. V roku 1991 zvažoval možnosť, či by Cirkev uznala Sväté kázanie ako entitu, ale s jej jednotlivými zložkami: na jednej strane s kláštorom klauzúrovaných mníšok a na druhej strane s Rehoľou bratov kazateľov. Vo svojom poslednom článku s názvom Archivum (2004) však prehlasuje, že neexistuje dôkaz, že by Dominik žiadal od pápeža niečo iné, ako bolo uznané Rímom. Napriek tomu je zaujímavé uvažovať o takejto situácii. Fakt, že všetky otázky o budúcnosti kazateľov a mníšok neboli do detailov vypracované už v roku 1215, je prinajmenšom dôvodom na úvahu, že sa tá situácia javila ako nezvyčajná, čo v skutočnosti aj bola, a v každom prípade bol potrebný čas, aby sa veci dali do poriadku.
Podľa mňa si Scheeben položil zlé otázky. Aj keď nemáme žiadny dôkaz o tom, že sa Dominik snažil o niečo revolučné z hľadiska kánonického práva a podstaty ženského rehoľného života, neznamená to však, že v tom nebolo nič nové alebo revolučné. V jednom televíznom rozhovore sa pýtali dominikánskeho historika: „Bol teda svätý Dominik revolucionár?“ „Nie “, prišla odpoveď. „On bol svätcom s revolučnou vlastnosťou spoločnou všetkým svätým“. Novota Dominikovej fundácie v Prouilhe je určite založená na samotnej identite prvých sestier. Radikálnosť Dominikovej vízie ho viedla k tomu, že kláštor chápal ako dielo milosrdenstva – misericordia – v činnosti. Ak chcel obrátiť ženy, ktoré patrili do katarských konventov „Dokonalých“, musel im ponúknuť podobnú analógiu v rámci katolíckeho rehoľného života. A navyše, muselo to byť zadarmo, pretože nemohol počítať s finančnou podporou od katarských rodín.
Ďalším kľúčovým elementom novosti Dominikovej vízie bola predstava komplementarity. Skutočne, ak sa pozrieme na základy položené počas jeho života, je jasné, že Dominik sa snažil budovať konventy mníšok v blízkosti konventov bratov. Stačí, keď sa pozrieme na prípad Toulouse, kde už od roku 1215 po získaní domu Pierra Seilhana bol v Porte Arnaud Bernard útulok určený na ubytovanie dominarum conversarum, obrátených žien. Tento výraz sa zhoduje s výrazom zo skorších dokumentov, ktoré sa týkali Prouilhe. Nanešťastie, tento útulok zanikol v roku 1217 kvôli povstaniu v Toulouse. Madrid a Rím mali konventy bratov aj mníšok ešte pred smrťou sv. Dominika. A nakoniec sú tu jeho nezabudnuteľné slová, ktoré sú zachytené v kronike kláštora San Sixto, kde sa sv. Dominik pýta bratov, čo si myslia o vybudovaní kláštora mníšok v Bologni. Po modlitbe im povedal svoj vlastný názor: „Bratia moji, naozaj musíme postaviť kláštor pre ženy, aj keby to znamenalo oddialenie postavenia toho nášho.“
Nanešťastie, táto zásada oddelených, ale ´susediacich´ komunít bratov a mníšok sa po smrti zakladateľa rýchlo vytratila. Niektoré z prvých kláštorov, dokonca aj vo Francúzsku (Montagris založený 1245 a Saint-Pardoux v roku 1293), boli založené v oblastiach vzdialených od kláštora bratov, kým v Paríži, ktorý bol dôležitým dominikánskym centrom od počiatku, dokonca aj Toulouse, museli čakať na kláštor mníšok až do 17. storočia. Tugwell tvrdí, že v súvislosti s Prouilhe Dominik pravdepodobne myslel na klasický spôsob rehoľného života. Je pravdepodobné, že v rokoch 1216 – 1218 napísal pravidlá pre sestry z Prouilhe. A aj jeho list pre mníšky z Madridu, napísaný už v roku 1220, vystihuje myšlienku tradičného rehoľného života žien.
Komunita bratov bola v Prouilhe ustanovená za konvent v roku 1218. To neznamená, že Prouilhe sa stalo nejakou dvojkomunitou, pretože každá komunita mala svoje vlastné riadenie – priora a priorku. Ak by však nebolo medzi oboma komunitami určité spojivo, nebol by dôvod zriadiť konvent bratov v tomto kláštore.
Spojenie bolo:
historické - obe boli zriadené sv. Dominikom
inštitucionálne - zamerané na nástupcu sv. Dominika, ktorým je osoba magistra rehole To je pravdepodobne kľúč k pochopeniu myšlienky „dvojitosti“ v našej reholi. Bratia a mníšky nie sú spojení spoločnou miestnou autoritou – ich systém riadenia je oddelený a rôzny – spojivo je v magistrovi rehole, cez sľuby, ktoré boli spoločné. Hovorím, že boli spoločné, pretože v Konštitúciách mníšok, ktoré boli vydané v roku 1930 magistrom Gilletom, bola storočia platná forma profesie zmenená. Podľa nej mníšky skladali profesiu svojej priorke ako zástupkyni magistra. V novej verzii sa profesia skladá priorke a magistrovi – takže sa nanešťastie nachádzame v situácii podobnej problému filioque, ktorá bude bezpochyby vyriešená v pravý čas. (To je jedna z útech, ktorú prináša 800 rokov histórie – že, robí všetky veci relatívnymi!).
Ak by Dominik videl zodpovednosť za sestry ako prekážku pre kazateľskú misiu, ako to deklarovali bratia v známych dišputách cura monialum v tridsiatych rokoch 13. storočia, určite by zariadil veci inak a urobil by všetko preto, aby čím skôr včlenil mníšky do niektorej už existujúcej rehole. Ako vieme, toto neurobil. V roku 1235 mníšky v Prouilhe protestovali u pápeža Gregora IX. kvôli odchodu bratov z ich kláštora. Pápež v zmysle tradície, na ktorú sa odvolávali mníšky, napísal v bule z apríla 1236, že ´tak ako predtým, z úcty na pamiatku blahoslaveného Dominika..., bratia sa majú starať o mníšky svätej Márie v Prouilhe, ktoré boli ako prvé prijaté do vašej Rehole vašim svätým zakladateľom, potom čo ich oslovil svojou náukou a stiahol z víru sveta k požehnaným brehom, kde sa ich duše tešia príjemnému odpočinku... ´
Táto pápežská bula je zaujímavá z dvoch dôvodov:
a) zmienka, že Dominik oslovil prvé sestry svojou náukou hovorí v prospech myšlienky, že konvertovali z herézy skrze jeho kázanie
b) vyjadrenie ´prijaté do vašej Rehole´ je jednoznačné: mníšky sú súčasťou tej istej Rehole kazateľov ako bratia, a teda ich starostlivosť o mníšky nemôže byť chápaná ako ´okrajová aktivita´.
Čo nám teda hovorí prvotná história v Pruilhe o Dominikovej vízii, ktorá začleňuje bratov aj mníšky do spoločnej misie? Franz Müller, provincial Švajčiarska, hovorí: „Realizáciou svojho plánu Dominik neukazuje iba to, že je schopný rozlíšiť medzi podstatným a vedľajším, ale tiež, že sa učí zo skúseností.“ Bol rozvážny a smelý. Prouilhe ako miesto pre nabratie síl, s jej praktickými službami pohostinnosti počas kazateľských misií alebo finančnej podpory bratov, by bola iba čiastočnou odpoveďou na otázku o postavení Prouilhe. Kláštor mal svoj vlastný apoštolský cieľ: bol priamo zahrnutý v Dominikovej práci na spáse duší už samotnou skutočnosťou, že prijímal konvertitky. Modlitby sestier boli doplnkom kazateľskej misie a zároveň boli účinné pre spásu duší. Tieto ženy Rehole boli od samého začiatku súčasťou jeho misijnej činnosti a rozhodne nie iba zbožným doplnkom. To isté sa dá povedať aj o laikoch, ktorí, boli prítomní v Prouilhe od roku 1207, aj keď neboli oficiálne uznaní v roku 1215, ale až v roku 1285, keď dostali od magistra Munia de Zamora regulu.
Nie je zveličovaním tvrdiť, že Prouilhe nie je prvým ovocím Rehole, pretože bolo miestom prvej náboženskej komunity, ale skôr preto, lebo Sväté kázanie položilo základy toho, čo bolo počas storočí nazývané Dominikánskou rodinou. Tento termín sa používal v 17. a 19. storočí. Toto sú isto dôvody na vyvrátenie tvrdenia skeptikov, ktorí by radi videli v pojme Dominikánska rodina myšlienku zavedenú v 20. storočí.
A možno ešte viac by sme sa mohli naučiť z histórie prvých rokov v Prouilhe: prijatie seba samých, tým kým sa máme stať, v procese formovania, ktorý si vyžaduje čas. Je potrebné prijať vlastnú krehkosť a zraniteľnosť, ako ju prijali aj sestry v Prouilhe. To, čím sa máme stať je zriedkakedy dané na začiatku. Stávame sa, formujeme sa deň za dňom, v každodenných činnostiach, ktoré dávajú zmysel našim životom.(7)
Na záver dovoľte mi zacitovať nášho brata kardinála Yvesa Congara, ktorý raz napísal: „História nás učí nedať sa ničím prekvapiť, ale skôr očakávať to, čo by sa mohlo stať, pretože už sa to stalo. Jej realita sa stáva zdravým relativizmom. Niekedy objavíme, že to, čo považujeme za tradíciu, sa spája len s predvčerajškom. A cez príklady z minulosti sa učíme, že čo je nové, sa ťažko prijíma jednoducho preto, že to prekvapuje, alebo narúša zvyklosti. História nepoúča, je to škola mužnosti.“(8)
Podľa mňa to, čím sa môžeme poučiť z histórie Prouilhe patrí viac do súčasnosti ako do minulosti.
S. Barbara Beaumont, OP
Poznámky: (1) Simon Tugwell: ´Friars and Canons: the earliest Dominicans´ v Monastic Studies, the continuity of tradition, Bangor, 1991, str. 195. (2) Tamtiež. (3) Simon Tugwell: „For whom was Prouilhe founded?“, Archivum Fratrum Praedicatorum, vol. LXXIV [2004], str. 5-125. (4) Tugwell, ´Friars and Canons&. The earliest Dominicans´ v Monastic Studies, the continuity of tradition, Bangor, 199, str. 194. (5) Tugwell, MOPH XXVII, 1998, Bernardi Guidonis, Scripta de Sancto Dominico,str. 73. (6) Tugwell, ´Friars and Canons : the earliest Dominicans´, v Monastic Studies, the continuitz of tradition, Bangor, 1991, str. 205. (7) Provn. Yves Burdelot, Devenir humain, Cerf, 2003, str. 101. (8) Yves Congar, Ce que gagna la culture de la foi à la connaissance de l´histoire, dans Cahiers Saint Dominique, 2005, str. 25-26.
