„Pre naše apoštolské putovanie, ktoré pozná nadšenie a únavu, oduševnenosť a sklamanie, potrebujeme spiritualitu, ktorá nás inšpiruje, ktorá nás včlení ako plnohodnotné osoby do nášho poslania, ktorá by nám bola obohacujúcou silou a ktorá by mohla komunikovať s druhými. Spiritualita, ktorá vyplýva z našej dominikánskej tradície a osobitných čŕt.“
Drahí bratia a sestry vo sv. Dominikovi,
v novembri sa spoločne zídete na vašom šiestom stretnutí. Téma, ktorú ste si zvolili, ma potešila, pretože sa dotkla srdca dominikánskeho života: Choď a káž. Je to výzva, aby sme sa vydali na misijnú cestu, nasledujúc Dominika, ktorý šiel a kázal s odvahou a dôverou. Rád by som sa k vám pripojil s niekoľkými zamysleniami a otázkami okolo piatich aspektov tejto výzvy.
Choď: ale kam ísť?
Ježiš posiela svojich učeníkov: Choďte. Dominik robí to isté so svojimi bratmi. Všetko sa začína zmenou miesta, vydaním sa do neznámej krajiny, ktorá je možno veľmi blízko, alebo veľmi ďaleko od miesta nášho vlastného kultúrneho a duchovného sveta. Ale kam sa vybrať? Ku komu a do akého prostredia sme dnes vyzvaní kráčať? Aké vnímate potreby, núdze, ktoré apelujú na našu charizmu dominikána?
Dominik počul otázky, ktoré prišli z nových náboženských smerov, videl smäd po slove života u kresťanov. Poslal svojich bratov do miest a na univerzity, túžil ísť evanjelizovať ďaleké krajiny. Teda počínajúc očakávaniami a otázkami, ktoré počúvate, utrpeniami a urážkami, ktoré dojímajú váš súcit, to všetko vám môže pomôcť pri hľadaní cesty, ktorou sa vydať.
Na tomto vašom stretnutí chcem poukázať na niekoľko možných východísk vašej cesty. Vidíme dezorientovaných mladých, hľadajúcich kam by sa mohli zaradiť v rozdelenej spoločnosti: mladých, ktorí sa pýtajú na svoju budúcnosť a na budúcnosť tohto sveta, často vydaných dočasnosti svojho zamestnania a vzťahov, ale držiacich sa nádeje, že budú pochopení a nájdu horizont zmyslu. Počúvame ťažké otázky, ktoré sa dotýkajú nových etických problémov, hraníc života a smrti, ktoré kladú výzvu vo vzťahu ku stvoreniu, alebo ktoré hovoria o ochudobňovaní a vylučovaní. Vidíme ľudí každého veku priťahovaných novými náboženskými skupinami, kde sa miešajú zbierky duchovných skúseností a recepty na šťastnú blízku budúcnosť. Vidíme tváre zranené násilím, slovami, ktoré sú ako zbrane, tváre žijúce v exile novej krajiny alebo mimo seba samých. Počúvame pokrstených, ktorí majú neurčité predstavy o kresťanskej viere, alebo ktorí sú uštvaní a stratili dôveru. Vidíme ľudí, ktorí hľadajú názov pre radikálnu túžbu, ktorá v nich prebýva, ale nevedia ku komu by sa obrátili, aby mohli spoznať tajomstvo, ktoré táto túžba prináša.
A Vy, čo vidíte, čo počúvate, kto Vám dáva chuť vydať sa na cestu a kázať? Kam sa chcete vydať? Urobte si mapu týchto miest a vyznačte si centrá a trasy, ale buďte takisto pripravení korigovať vaše cestovné plány až raz na tejto ceste budete!
A káž: ale o čom kázať?
Na týchto cestách, na týchto miestach, na ktoré sa chceme vydať, by sme chceli kázať, ale kázať o čom? O kom a o čom budeme hovoriť? V tomto aktuálnom kontexte to nepôjde samo od seba. Nejde o to hovoriť, aby sme hovorili pre udržiavanie konverzácie, ale aby sme pozorne načúvali a hľadali slová a gestá, ktoré budú vedieť obhájiť našu nádej. To znamená vstúpiť do rozhovoru, v ktorom poznávame toho druhého, rozhovor, v ktorom sa každý vyznáva zo svojich presvedčení a zo svojich slabostí. Cesta k druhému vedie von z nás samotných, až tam, kde sú prekonávané hranice zmýšľania a citlivosti (vnímavosti).
Naše kázanie sa vpisuje do hľadania pravdy, ktorá nás vždy zahrňuje a ktorá hľadá to, čo je ozajstné, všade, kde sa to nachádza. Brat Fergus Kerr, vo svojej kázni pri otvorení poslednej provinčnej kapituly Anglickej provincie, hovoril takto: „Táto angažovanosť pre hľadanie pravdy, pre načúvanie, aby sme pochopili to, s čím môžeme súhlasiť, pri tom s čím nesúhlasíme, zachraňuje to, čo je pravdivé, popri tom, čo si myslia iní ... Odvtedy, čo som v reholi ... to čo si najviac cením, je spôsob myslenia: od očakávania, aké majú iní myšlienky, ktoré sú možno odlišné od našich, až po očakávanie a porozumenie, prečo veria tomu, alebo niečomu inému, ak máme predstavivosť, odvahu, vieru vo výslednú silu pravdy, lásku k blížnemu, aby sme načúvali, čo hovoria iní, aby sme načúvali najmä to, čoho sa boja, keď sa javia zdržanliví prijať to, čo sme chceli, aby chápali.“
Tieto prichádzajúce otázky sa musia v nasledujúcom období preskúmať, aby sme jasnejšie videli do nášho vlastného povolania. My nekážeme o hocičom. Sväté písmo nás sprevádza na našej ceste a my sa začleňujeme do žijúcej tradície so svojím doktrinálnym a inštitucionálnym rozvojom. Ako sa navzájom znesie nevyhnutnosť vyznávania viery s jej vyznávaním v hodnovernom dialógu s blížnym? Musíme znova prepracovať našu teológiu poslania. Náš svet je poznačený fundamentalizmami, ktoré nemajú dôveru k tomu, čo je historické, vtelené a časovo premenné, ktoré sa boja všetkého, čo je odlišné. Tento svet je takisto ovplyvnený prúdmi, ktoré si hovoria postmodernosť, ktoré zdôrazňujú relatívnosť všetkých prejavov, rozpad istôt, nemožnosť spoločne dosiahnuť pravdu. Naším poslaním je zdokonaliť pokornú dôveru, ktorá nás skromne navráti k nášmu presvedčeniu a k presvedčeniu iných, ale ktorá bude skutočnou dôverou v ľudskú schopnosť hľadať a odhaľovať to, čo je pravdivé, vedieť to vyjadriť a zdieľať, v neustálom spojení Božej milosti a našich ľudských síl.
Nemáme byť stiesnení alebo zahanbení, že sme držitelia radostnej zvesti, ktorá sa má ohlasovať. Avšak kázať, to znamená vstúpiť do dialógu s otázkami a očakávaniami, teda dokázať ich vypočuť a nachádzať správny postoj, čiže Vaša reč nech je milá, soľou korenená, aby ste vedeli ako máte odpovedať. (porov.: Kol 4,6) To však predpokladá dobre pochopiť, čo dnes robí vo viere kresťanom ťažkosti, znechutenia, ale takisto, čo priťahuje a osvetľuje. Základná otázka ostáva otázkou o obraze Boha, ktorý vzbudzuje údiv, obavu, nezáujem, nedorozumenia, apelujúcom na angažovanosť, alebo na únik, dávajúcom odvahu, alebo znechucujúcom. Hovoriť o Bohu, to znamená čeliť tomuto všetkému v nás a v blížnych. To znamená hovoriť o každodennom živote, o veciach, ktoré si už ani neuvedomujeme, o hlbokých utrpeniach alebo radostiach, ktoré nás robia zrelšími a sú teda našou prirodzenou súčasťou. Ten, kto to nevníma iba ako zhluk nenaväzujúcich skúseností a zážitkov, ten môže dôjsť s pomocou svetla evanjelia k udalosti výnimočnej a svätej, vytvárajúcej jednotu s druhými a s Bohom, s okamihom, kedy sa uskutočňuje veľkonočné tajomstvo. Avšak kázať, to takisto znamená hovoriť o kresťanskom spoločenstve, vo svojej miestnej a všeobecnej realite. Kázanie, tak sa dá pomenovať aj to vnútorné miesto, kde je možné v tichosti začuť hlas, ktorý lieči a volá. Je to pozvanie k návšteve toho tajného miesta a súčastne aj ponuky potravy na tejto ceste, na ceste kontemplácie.
Kázať teda znamená toto všetko: načúvať, klásť otázky, ohlasovať, sprevádzať. Ako Vy vidíte toto poslanie pre kázanie dnes, vo svete, aký je? Prečo kážeme? Aké slová by mohli byť vypočuté a s akými prekážkami sa stretnú?
Choď a káž: Ale ako a s kým?
Kážeme tak, aby sme sa usilovali svedčiť o obraze živého Boha. Pre Dominika bol tento obraz predovšetkým obrazom milosrdenstva. Jeho slová, jeho debaty, jeho priblíženie sa k osobám, boli hlboko poznačené jeho zmyslom pre súcit. Vo svete zranenom, ľahostajnom alebo zaujatom výkonom, si dnes toto milosrdenstvo berie meno nádej. Aký jazyk najlepšie vyjadruje nádej? Aký spôsob reči ju vystihne najlepšie?
Kázanie sa nemôže uskutočniť bez preskúmania sveta súčasnej reči, ktorá je veľmi rozmanitá, ani bez toho, aby sme sa ju nenaučili dokonale ovládať pre jej plnohodnotné používanie. Jazyk každodenných a frekventovaných slov, ktoré sa dotýkajú ľudí, slov vedy a filozofie, ktoré sú stále viac technickejšie, vyžadujúce presnosť a predpísanosť, ktoré sú symbolmi, obrazmi a zvukmi často potešujúcimi najhlbšie vnútro ľudí, kde sa vytvárajú obrazy o nás samých, o Bohu, o svete, reč médií a nových technológií, ktorá robí z vesmíru rozsiahlu komunikačnú sieť. Reč zdravého rozumu, kritického myslenia, obrazotvornosti, technológie, každý z Vás ma dary pre to, alebo ono. Rozvíjajte tieto dary, ale s chápaním jednotlivých odlišností!
Dominik rozosiela svojich bratov po dvojiciach. To znamená skôr „Choďte“ ako „Choď“. Je skutočne dôležité, aby sa nové apoštolské plány vytvárali ako spoločné dielo viacerých dominikánov. Kázanie je oveľa viac ako individuálna úloha, je to dokonca cieľ nášho života v spoločenstve. Nie sme ľudia, ktorí by žili spoločne len preto, že je to výhodnejšie a príležitostne by sa rozprávali o svojej práci. My žijeme v bratstve, aby sme mohli jedni spoločne s druhými ohlasovať evanjelium. A tento spoločný život je už kázaním. Tento spoločný život nebráni špecializácií a rozmanitosti angažovanosti. Ide skôr o spôsob chápania nášho apoštolského života. Pozývam Vás k premýšľaniu a spoločnej realizácii nových projektov, aby ste sa neizolovali na svojich snaženiach. Je preto dôležité, aby ste si boli navzájom oporou, ale takisto je to dôležité pre samotné poslanie.
Túto veľkú šancu máme aj ako dominikánska rodina, šancu byť navzájom pevne spojení, môcť rátať s bratmi, sestrami, laikmi, mníškami, ktorí majú vtisnutú pečať ducha sv. Dominika. V budúcnosti určite nájdeme nové formy spolupráce medzi nami, nielen dobré priateľské vzťahy, ale spoluprácu práve z hľadiska našej vlastnej výzvy ku kázaniu. Aby sme sa mohli vydať do nových krajín a povzbudzovať k nádeji, aby sme mohli dostatočne ohlasovať dobrú zvesť o milosrdnom Bohu, potrebujeme navzájom jedni druhých. Toto poslanie sa nedá vykonávať samostatne. Dôležité sú aj mnohé iné podmienky, aby sa uskutočnila výzva Choď a káž: naučiť sa pripraviť a vybudovať spoločný projekt: nachádzať vhodnejší štýl života v spoločenstve, vedieť získať podporu starších a apelovať na ich skúsenosť, dávať si realizovateľné ciele a oceniť dovŕšenie úlohy, byť pozorní na zmeny kontextu a pod.
Ako chcete Vy kázať? Ktoré spôsoby reči sa chcete naučiť a používať? S kým chcete kázať? A keď sa pozeráte na projekty, na ktorých ste sa zúčastňovali, alebo ktoré ste poznali, čo ste sa naučili? Ktoré okolnosti považujete za potrebné pre ich ďalší vývoj a realizáciu? Darilo sa Vám tieto projekty uskutočňovať, alebo nie? Prečo?
Choď a káž: ale čo štúdium?
Iná otázka, ktorá je pre nás dominikánov dôležitá, je otázka o vzťahu medzi kázaním a naším životom štúdia. Viacerí medzi vami ešte študujete základné štúdia, alebo ste ich práve skončili. A ak ste v plnom tempe, permanentné štúdium by sa malo stať súčasťou Vášho života. Ako však môžeme zabezpečiť ozajstné prepojenie medzi rozmanitou apoštolskou zaangažovanosťou a životom štúdia, aby sa navzájom znášali a aby sa nestali rovnobežkami? Toto všetko sa musí odohrávať vo vnútri rovnováhy života každého z nás, ale takisto v našom spôsobe života v komunite, v tom čase, kedy sa odovzdávame permanentnej formácii, spoločnému štúdiu, a to počínajúc skúsenosťami a perspektívami z nás. List o štúdiu bol publikovaný nedávno, takže nechcem veľmi rozvíjať tento bod, veď vy si ten list môžete znova prečítať. Aby ste začali, alebo pokračovali vo vydaní sa na cestu v kázaní, skúste sa zamyslieť nad tým, aké miesto má mať štúdium v správne prežívanom dominikánskom živote? Ako sa majú podopierať vaše cesty a vaše kázanie a ako môžu povzbudzovať vaše štúdium?
Choď a káž: ale po akej trase?
Pre naše apoštolské putovanie, ktoré pozná nadšenie a únavu, oduševnenosť a sklamanie, potrebujeme spiritualitu, ktorá nás inšpiruje, ktorá nás včlení ako plnohodnotné osoby do nášho poslania, ktorá by nám bola obohacujúcou silou a ktorá by mohla komunikovať s druhými. Spiritualita, ktorá vyplýva z našej dominikánskej tradície a osobitných čŕt. Spiritualitu, ktorá dáva dôraz na niektoré spôsoby spolunažívania s druhými, zaoberá sa tajomstvom stvorenia a spásy, hľadania Boha a rozprávania o ňom. V krátkosti tu podčiarkujem niekoľko prvkov.
Je to spiritualita cesty so všetkým, čo to vyvoláva: chuť a strach z neznáma, spoločenstvo na ceste, atmosféru Božieho priateľstva, pohyblivosť a ľahkosť zaťaženia. Táto spiritualita kladie dôraz na hodnotu sv. Písma, v rozjímaní, štúdiu, zdieľaní a uvedení do praxe. Pozýva k radosti zo spoločného života. Prejavuje sa viacerými spôsobmi, medzi iným v našej forme vedenia komunít so svojím zmyslom pre delenie zodpovednosti, a vo svedkoch celej našej dlhej histórie: sv. Kataríne Sienskej, Bartolomejovi Las Casas, Agnesi de Langeac, Márii Poussepinovej, Lacorderovi, Latasteovi, La Pirovi a mnohých ďalších postavách, ktoré hovoria aspoň tak názorne, ako celý tento text o živých črtách nášho dominikánského života.
Ktorú spiritualitu poslania budete podporovať na Vašich kazateľských cestách? Ktoré črty a postavy našej tradície Vás môžu viac inšpirovať? To, čo rehoľa od vás očakáva je, aby ste sa stali ešte viac sami sebou, s Vašimi darmi a nádejami, vnímavosťou a presvedčením. Naša rehoľa bude skutočne katolícka, teda univerzálna v takej miere, v akej bude prijímať to, čo jej kultúry a nové generácie prinesú. Potrebujeme prijímať to, čo Vy sami môžete dať a čo možno ešte prehliadate. Objavte to v zdieľaní s inými, vo výzve vydať sa a kázať, nasledujúc sv. Dominika.
Prajem Vám radostné a plodné stretnutie. Budem šťastný, ak sa dozviem nové správy z Vašej vzájomnej výmeny názorov.
Fr. Timothy Radcliffe OP
