Dominikánska tradícia komunity je hlboko poznačená tým, ako chápeme naše priateľstvo s Bohom. V Cirkvi sú dve hlavné tradície. Jedna vidí naše priateľstvo s Bohom v manželských termínoch lásky ženícha a nevesty. Druhá to vidí v priateľstve. Obe sa dajú nájsť v Reholi, no my by sme mali obzvlášť udržovať Jánovu teológiu priateľstva, ktorá bola často zanedbávaná. Pre Tomáša Akvinského bolo srdcom Božieho života priateľstvo Otca a Syna, ktorý je Duchom Svätým. V Duchu sme priateľmi Boha.
A tak je modlitba rozhovor s Bohom, s priateľom. Podľa Carranza, španielskeho dominikána zo 16. storočia, je modlitba „rodinnou konverzáciou s Bohom.... diskutovanie s Bohom o všetkých veciach, či sú vznešené alebo prosté, z neba alebo zo sveta, či súvisia s dušou alebo telom, veľké alebo malé. Je potrebné vyliať si pred ním svoje srdce a nenechať nič schované. Je treba povedať Mu o svojej práci, o hriechoch, túžbach a všetkom ostatnom, o všetkom, čo je v tvojej duši a relaxovať s Ním, ako keď priateľ oddychuje so svojím priateľom.“
Manželská tradícia sa tiež nachádza v Reholi, napríklad u Jordána Saského, u Kataríny Sienskej a Agnesy z Langeacu. Ale podľa nich, táto láska nie je ich súkromným vzťahom s Bohom, ale je stelesnená v láske bratov a sestier. „Ako môžete milovať Boha, ktorého nevidíte, keď nemilujete svojho brata, ktorého vidíte?“ (1 Jn 4.20) Jordán píše Diane: „Kristus je putom, ktorým sme spolu zviazaní, v ňom je môj duch spojený s tvojím, v ňom si vždy bez prestania prítomná vo mne, kdekoľvek som“. „Majme sa radi v Ňom, skrze Neho a pre Neho.“ Kataríne je jasné, že jej láska ku Kristovi Ženíchovi je tou istou láskou, akú má k svojim priateľom. Pán jej hovorí: „Láska ku mne a láska k blížnemu je to isté.“ To znamená, že náš kontemplatívny život by nám mal otvoriť oči pre našich bratov a sestry. Keď sa modlíme ruženec, rozoberáme tajomstvá Kristovho života, momenty radosti, žiaľu a slávy. Sme si vedomí „tajomstiev“ života členov našej komunity, ktoré nie sú vždy radostné alebo plné slávy?
Naše priateľstvo s Bohom sa stáva telom a krvou iba v štruktúre komunitného života. Raz, keď sa Dominik vrátil neskoro do San Sixto, zvolal mníšky, aby ich mohol učiť a potom si s nimi oddýchnuť pri pohári vína. Povzbudzoval ich, aby pili viac, „bibite satis“ . Viem, že sú to práve mníšky, ktoré to hovoria bratom! Táto radosť je do tej miery súčasťou našej tradície, že Jordán vyslovuje frázu „vojsť do radosti Pána“ pri vstupe do Rehole, kde „všetok váš smútok bude obrátený na radosť, ktorú vám nik nevezme“.
Toto priateľstvo medzi bratmi a sestrami bolo jednou z najväčších radostí v mojom živote, no niekedy môže byť aj ťažké. Radosť a ťažkosti musia byť pre vás o to intenzívnejšie, lebo s tými istými sestrami budete pravdepodobne žiť po celý svoj život. Ak ma nejaký brat považuje za neznesiteľného, môže raz dúfať, že ma asignujú niekde inde a on ma nebude musieť znášať až do smrti. Kardinál Hume mi povedal, že keď bol mladý, jeho opát mu povedal, „Bazil pamätaj, že keď umrieš, nájde sa aspoň jeden mních, ktorému sa uľaví“. Pre vás je život komunity radosťou a tiež výzvou, ktorá je nemožná bez milosrdenstva a štedrosti. Tauler hovorí, že keď je brat neznesiteľný, môžeš si povedať: „Asi ho dnes bolí hlava“. Niektorých, zdá sa však, dosť často bolí hlava!
Keď skladáme profesiu, žiadame si „milosrdenstvo Božie a vaše“. Byť dominikánom znamená sľúbiť prijímať a ponúkať toto milosrdenstvo. Každý deň prosíme Boha, „aby nám odpustil naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“. Každý dostáva oslobodzujúcu silu odpúšťať, podieľať sa na Božej schopnosti všetko obnovovať. Je to sloboda otvárať dvere väzníc, ktoré každý z nás buduje, vytiahnuť jeden druhého z hrobu do nového života. Každý má v komunite zmierovaciu službu. Každá môže povedať slovo, ktoré lieči.
Fr. Timothy Radcliffe OP
