Keď sv. Dominik putoval južným Francúzskom a ocitol sa v nebezpečenstve smrti, radostne si spieval. „Bol stále pokojný a veselý, keď nebol vzrušený súcitom s biedou blížneho.“ (1) Dominikova radosť je neoddeliteľná od nášho povolania kazateľov radostnej zvesti. Sme pripravení „obhájiť sa pred každým, kto nás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je v nás“ (1Pt 3, 15).
V dnešnom svete, križovanom utrpením, násilím a chudobou, je naše povolanie ťažšie, ale zároveň potrebnejšie než kedykoľvek predtým. Celý svet prechádza krízou nádeje. Ako žiť Dominikovu radosť, keď sme ľuďmi svojej doby a zdieľame krízu svojho národa, silné aj slabé stránky svojej kultúry? Ako si uchovať hlbokú nádej, založenú na Božom neotrasiteľnom sľube života a šťastia pre jeho deti? V tomto liste rádu skúmam presvedčenie, že život štúdia je jedným zo spôsobov, ako rásť v tejto láske, ktorá „všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží“ (1Kor 13, 7).
Nadišiel čas obnoviť milostné puto medzi rehoľou a štúdiom. Už sa to deje. Všade vo svete vznikajú nové študijné a teologické strediská: Kyjev, Ibadan, São Paolo, Santo Domingo, Varšava, ak mám spomenúť len niektoré. Tieto strediská by nemali ponúkať iba intelektuálnu formáciu. Štúdium je cestou k svätosti, otvára naše srdcia i myseľ pre druhých, buduje komunitu a vytvára z nás ľudí, ktorí s odvahou ohlasujú príchod Božieho kráľovstva.
Zvestovanie
Štúdium je samo o sebe úkonom nádeje, pretože tým dávame najavo vieru, že náš život aj utrpenie nášho národa má zmysel. A tento zmysel k nám prichádza ako dar, Slovo nádeje, ktoré nesie prísľub života. V dejinách nášho vykúpenia je jeden okamžik, ktorý v sebe zahŕňa, čo to znamená prijať onen dar radostnej zvesti, Zvestovanie Márii. Toto stretnutie, tento rozhovor názorne ukazuje, čo to znamená byť študentom. Povedie nás v našej úvahe o štúdiu ako základe našej nádeje.
Za prvé je to moment pozorného vnímania. Mária načúva radostnej zvesti, ktorú jej zvestuje anjel. To je počiatok všetkého nášho štúdia: pozornosť voči slovu nádeje, ako nám ho hlása Písmo. „Brat Dominik často napomínal a povzbudzoval bratov ústne i vo svojich listoch, aby stále študovali Starý i Nový zákon.“ (2) Učíme sa načúvať Tomu, ktorý hovorí: „Zaplesaj, neplodná, čo si nerodila, rozzvuč sa plesaním a jasaj, čo si nekvílila.“ (Iz 54, 1). Poskytuje nám štúdium pevnú disciplínu, aby sme sa naučili načúvať evanjeliu?
Za druhé je to moment plodnosti. Tu je, ako ju namaľoval fra Angelico, s knihou v lone, pozorná, očakávajúca, načúvajúca. A plodom tejto pozornosti je, že v sebe nosí dieťa, Slovo, ktoré sa stalo telom. Načúvanie v nej uvoľňuje všetku jej tvorivosť, jej ženskú plodnosť. Aj v nás má štúdium, pozornosť k Božiemu slovu, uvoľniť zdroje plodnosti, aby sme prinášali nášmu svetu Krista. Uprostred sveta, ktorý pôsobí dojmom zániku a neplodnosti, dávame Kristovi rodiť sa v zázraku tvorivosti. Kedykoľvek sa niekde číta Božie slovo, nehovorí ľuďom o akejkoľvek nádeji, ale o tej nádeji, ktorá dostáva telo a krv v našom živote a v našich slovách. Yves Congar rád citoval známe slová Péguyho: „Nie Pravda, ale Skutočnosť…To je Pravda i s dejinnosťou, s konkrétnym umiestnením do napĺňania budúcnosti, do času.“ Podľa toho sa pozná hodnota nášho štúdia: Privádza znovu Krista na svet? Je naše štúdium časom naozajstnej tvorivosti, časom Vtelenia? Študijné domy by mali byť ako pôrodnice!
Za tretie, keď už sa zdá, že Boží ľud je opustený a bez nádeje, Boh mu dáva budúcnosť, cestu do Kráľovstva. Zvestovanie mení pohľad Božieho ľudu na vlastné dejiny : miesto toho aby ho dejiny viedli do otroctva a zúfalstva, otvárajú mu cestu do Kráľovstva. Pripravuje naše štúdium cestu prichádzajúcemu Kristovi? Mení sa ním naše vnímanie dejín ľudstva tak, aby sme ich chápali nie z hľadiska víťaza, ale z hľadiska nepatrných a utláčaných, na ktorých Boh nezabudol a ktorých obháji?
Učiť sa načúvať
Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas', milosti plná, Pán s tebou." Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav. (Lk 1, 28-29)
Mária načúva slovám anjela, radostnej zvesti o našej spáse. To je počiatok celého štúdia. Štúdium neznamená učiť sa, ako byť múdry, ale ako načúvať. Simone Weil napísala bratovi Perrinovi, že „pravým predmetom štúdia a takmer jediným jeho záujmom je rozvoj pozornej vnímavosti.“ (3) Táto schopnosť prijímať, toto otvorenie sluchu, ktorým sa vyznačuje celé štúdium, je nakoniec hlboko spojené s modlitbou. Oboje od nás vyžaduje, aby sme mlčky čakali na Božie slovo, až nám bude dané. Oboje od nás žiada, aby sme boli prázdny a očakávali, čo nám chce dať Pán. Spomeňte si na onen obraz fra Angelika, na ktorom sedí Dominik pri päte kríža a číta. Študuje alebo sa modlí? A je to vôbec dôležité? Pravé štúdium z nás robí mendikantov (žobravý mních, pozn. prekl.). Sme privádzaní k vzrušujúcemu objavu, že nevieme, čo ten či onen text znamená; zisťujeme, že sme zrazu nevedomí a potrebujeme pomôcť, a tak čakáme s lačnou inteligenciou, čo bude darované.
Pre Otca Lagranga bola École Biblique strediskom biblických štúdií práve preto, že bola domom modlitby. Životný rytmus komunity sa odvíjal medzi celou a chórom. Napísal: „Rád počúvam, keď diakon spieva evanjelium z ambóny v oblakoch kadidla. Keď sa potom znova s tými slovami stretnem v nejakom článku, vniknú mi hlbšie do duše.“ (4) V rehoľnom živote štúdia by mali hrať dôležitú úlohu kláštory mníšok ako oázy pokoja a miesta pozorného rozjímania. Štúdium v kláštoroch mníšok patrí k askéze dominikánskeho mníšskeho života. Nemožno ho prenechávať len bratom. Každá mníška si zaslúži dobrú intelektuálnu formáciu, ako súčasť svojho rehoľného života. Konštitúcie mníšok o tom hovoria: „Veď štúdium, podstatná súčasť rehoľných observancií, odporúčaná istým spôsobom sv. Dominikom prvým sestrám, nielenže živí kontempláciu, ale taktiež napomáha pestovaniu evanjeliových rád s osvietenejšou vernosťou, pretože odstraňuje prekážky, pochádzajúce z nevedomosti, a vychováva praktický úsudok.“ (LCM 100, II)
Mária vypočula sľub, ktorý jej dal anjel, a porodila Slovo života. Znie to tak jednoducho. Čo viac treba, než sa otvoriť Božiemu Slovu, ktorým hovorí v Písme? Načo toľko rokov štúdia, aby sa z nás stali kazatelia radostnej zvesti? Prečo musíme študovať filozofiu a čítať hrubé, zložité teologické knihy, keď máme Slovo samého Boha? Nie je snáď ľahké, „dať odpoveď o nádeji, ktorú máme?“ Boh je láska, a láska premohla smrť. Čo viac treba povedať? Nezrádzame túto jednoduchosť svojimi zložitými diskusiami? Pre Máriu to však nebolo také jednoduché. Na začiatku príbehu je zmätená. Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav. Načúvanie začína až vtedy, keď sa odvážime nechať sa rozrušiť, nechať sa zmiasť. Potom príbeh pokračuje Máriinou otázkou poslovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?"
a) Dôvera v štúdium
O sv. Albertovi Veľkom sa hovorí, že keď raz sedel vo svojej cele a študoval, zjavil sa mu diabol prestrojený za jedného z bratov a snažil sa ho presvedčiť, že štúdiom svetských vied zbytočne marí čas a silu. Škodí to vraj jeho zdraviu. Albert urobil prosté znamenie kríža a zjavenie zmizlo.(5) Bratia sa bohužiaľ nedajú vždy tak ľahko presvedčiť! Všetky vedné obory, ktoré sa usilujú pochopiť tento svet, literatúra, poézia, história, filozofia, psychológia, sociológia, fyzika atď., sú v hľadaní Boha našimi spojencami. „V celkovom súhrne ľudskej skúsenosti musí byť možné nájsť Boha.“ (6) Tento svet bol pre všetku bolesť a utrpenie nakoniec plodom „tej božskej lásky, ktorá uviedla do pohybu všetko krásne.“ (7) Nádej, ktorá z nás činí kazateľov radostnej zvesti, nie je žiadnym jalovým optimizmom, bodrou veselosťou, pohvizdovaním si v tme. Je to viera, že nakoniec môžeme vo svojom živote objaviť zmysel, ktorý nie je pridaný z vonku, ale ktorý tam už je, len ho treba objaviť.
Z toho vyplýva, že štúdium by malo byť predovšetkým potešením, čírou radosťou z objavu, že napriek všetkým známkam opaku veci majú zmysel, či už je to náš život, dejiny ľudstva alebo práve ten úryvok z Písma, s ktorým sa boríme celé dopoludnie. Naše študijné strediská sú školami radosti, pretože sú založené na presvedčení, že je možné nejako svet a život pochopiť. História ľudstva nie je nezmyselný a nekonečný konflikt „Jurského parku“, kde prežívajú len tí najschopnejší. Stvorený svet, v ktorom žijeme a ktorého sme súčasťou, nie je výsledkom náhody, ale je dielom Kristovým: „ všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva“ (Kol 1, 16-17). Múdrosť tancuje pred Božím trónom, aby vyjadrila svoju radosť zo stvorenia sveta, a cieľom celého štúdia je zdieľať túto jej radosť. Simone Weil napísala v apríli roku 1942 francúzskemu dominikánovi otcovi Perrinovi: „Inteligencia môže byť vedená jedine túžbou. K tomu je však nutná radosť a potešenie z práce. Radosť z poznávania je pri štúdiu rovnako nevyhnutná, ako dýchanie pri behu.“ (8) Konštitúcia hovorí o propensio (LCO 77) k pravde, o prirodzenom sklone ľudského srdca. Štúdium by jednoducho malo patriť k radosti zo života, ktorý sa žije naplno. Pravda je vzduch, pre ktorý sme boli stvorení.
To je síce krásne, ale musíme si hneď pripustiť, že veľmi vzdialené od skúseností mnohých z nás! Pre niektorých dominikánov a dominikánky neboli študijné časy dobou, keď sa učili dúfať, ale dobou zúfalstva. Ako často som videl študentov bojovať s knihami, ktoré im pripadali suché a odtrhnuté od života, takže sa tešili, kedy to všetko už skončí, aby mohli začať kazateľskú činnosť a zaprisahávali sa, že až raz odtiaľ utečú, nikdy v živote už žiadnu teologickú knihu neotvoria. Ešte horšie než toto obdobie suchej púšte je však pre niektorých to pokorenie, že bezvýsledne bojujú s hebrejskými slovesami, nemôžu pochopiť rozdiel medzi ariánmi a apolinaristami, a nakoniec sú zdrvení nemeckou filozofiou!
Prečo je štúdium pre mnohých z nás také ťažké? Čiastočne preto, lebo sme poznamenaní kultúrou, ktorá stratila dôveru v zmysluplnosť štúdia a pochybuje o tom, že je možné dospieť k vytúženej pravde cestou diskusie. Ak naše storočie bolo poznamenané toľkým násilím, tak zrejme aj preto, že ľudia už neveria v schopnosť spoločného objavenia pravdy. Pre kultúru, ktorá neuznáva spoločné hľadanie pravdy, je násilie jediným východiskom. Dachau, Hirošima, Rwanda, Bosna, to všetko sú symboly zrútenia viery v možnosť vybudovať spoločný ľudský domov na základe dialógu. Táto nedôvera sa prejavuje dvomi spôsobmi: buď relativizmom, ktorý popiera, že je možné dospieť k pravde, alebo fundamentalizmom, ktorý tvrdí, že celú pravdu už vlastní.
Tvárou v tvár zúfalstvu relativizmu oslavujeme, že pravda sa poznať dá a že k nám prišla ako dar. Môžeme so sv. Pavlom povedať: „Ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal.“ (1Kor 11, 23). Štúdium je eucharistický úkon. Otvárame ruky, aby sme prijali dary tradície bohaté poznaním. Západná kultúra je postihnutá hlbokou nedôverou voči akémukoľvek vyučovaniu, pretože ho pokladá za indoktrináciu a bigotnosť. Platí jedine tá pravda, na ktorú človek prišiel sám, alebo ktorá sa zakladá na jeho cítení. „Pokiaľ mi to vyhovuje, je to v poriadku.“ Avšak učenie nás má vyslobodzovať z vlastných obmedzených skúseností a predsudkov a otvárať nám široké priestory pravdy, ktorú nemôže nikto spútať. Ako študent si pamätám, ako sa mi zatočila hlava z objavu, že Chalcedónsky koncil nebol pre bádanie o Kristovom tajomstve bodkou, ale novým začiatkom, pretože vyhodil do vzduchu všetky tie drobné, úhľadne zarovnané riešenia, do ktorých sme sa ho pokúšali vtesnať. Náuka nie je k tomu, aby sa vtĺkala do hláv, ale aby oslobodila k ďalšej ceste.
Stretávame sa ale aj s rastúcou vlnou fundamentalizmu, ktorý pramení zo zakoreneného strachu myslieť a ponúka „falošnú nádej na vieru bez nejasností“ (Oakland č. 109). V Cirkvi sa fundamentalizmus niekedy prejavuje bezmyšlienkovitým omieľaním cudzích slov, neochotou zúčastňovať sa na neustálej snahe hľadať porozumenie a neznášanlivosťou voči tým, pre ktorých je tradícia nielen zjavením, ale aj pozvaním priblížiť sa tajomstvu. Fundamentalizmus sa môže javiť ako skalopevná vernosť pravej viery, ale je v rozpore zo základným zákonom našej viery, a to že zdôvodňovaním a uvažovaním ctíme nášho Stvoriteľa a Vykupiteľa, ktorý nám dal rozum, aby sme premýšľali a približovali sa k nemu. Pokiaľ nenájdeme v sebe dosť pokory a odvahy k tomu, aby sme vypočuli a docenili názory tých, s ktorými nesúhlasíme, naša teológia nikdy nebude dobrá. Sv. Tomáš napísal: „Tak ako nikto nemôže posúdiť nejaký prípad, pokiaľ nevypočuje dôvody oboch strán, tak i ten, kto sa zaoberá filozofiou, dokáže lepšie vyniesť úsudok, až vypočuje dôkazy oboch strán.“ (9) Musíme sa vzdať istôt, ktoré nám zakrývajú nepohodlnú pravdu, chcieť vidieť aj druhú stranu vecí, klásť si otázky, ktoré v nás môžu vyvolávať strach. Sv. Tomáš bol mužom otázok, ktorý sa naučil brať každú otázku vážne, aj keď znela hlúpo.
Naše študijné strediská sú školami nádeje. Keď sa stretávame pri spoločnom štúdiu, stáva sa naša komunita „posvätným kázaním.“ Dosvedčuje svetu, ktorý už stratil dôveru v hodnotu rozumu, že je možné spoločne hľadať pravdu. Môže to byť univerzitný seminár, kde sa diskutuje nejaký cāsus lekárskej etiky, alebo skupina juhoamerických pastoračných asistentov, ktorí spoločne študujú Písmo. Tam by sme sa mali učiť vzájomnej dôvere ako partneri v dialógu, spoločníci v dobrodružstve. Aby sme sa mohli navzájom povzbudzovať k ceste, nesmieme pri štúdiu nikoho ponižovať. Ten, kto z vlastnej skúsenosti nepozná onú paniku, keď človek otvára novú knihu alebo zápasí s novou myšlienkou, by nikdy nemal učiť. Veď učiteľ nie je od toho, aby tlačil žiakom do hlavy fakty, ale aby v nich posilňoval hlboký ľudský sklon k pravde a bol im sprievodcom v ich hľadaní. Musíme sa učiť pozerať vlastnými očami a stáť na vlastných nohách. Lagrange hovorieval svojim žiakom na École Biblique: „Pozrite sa! Vy nebudete hovoriť, že otec Lagrange povedal to či ono, pretože to sami uvidíte.“ (10) Učiteľ by mal študenta predovšetkým povzbudiť, aby sa nebál robiť chyby a riskovať omyly. Majster Eckhart hovoril, že „človek sa málokedy stretne s tým, aby ľudia prišli k niečomu dobrému, bez predchádzajúceho blúdenia.“ Dieťa sa nenaučí chodiť, dokiaľ párkrát nespadne. Dieťa, ktoré sa bojí, ostane celý život na všetkých štyroch!
b) Rozbíjanie modiel
V počiatkoch rádu bolo štúdium predovšetkým biblické, slúžilo bratom ako príprava na pastoračnú prácu, hlavne na sviatosť pokánia. Prvé teologické spisy rádu boli spovedné príručky. Ale keď sv. Tomáš učil na svätej Sabine začínajúcich bratov teológov, pochopil, že naše kázanie bude užitočné pre spásu duší jedine vtedy, ak sa bratom dostane hlbokej teologickej a filozofickej formácie. Mal k tomu dva dôvody. Za prvé, tie najjednoduchšie otázky nás často najviac nútia sa zamyslieť: Sme slobodní? Ako môžeme Boha o niečo prosiť? Za druhé, podľa biblickej tradície nestojí medzi nami a pravou bohoslužbou ani tak ateizmus, ako skôr modlárstvo. Ľudia majú sklon stavať si falošných bohov, aby sa im mohli klaňať. Exodus z tohto modlárstva od nás vyžaduje náročnú cestu zmeny života a myslenia. Nestačí len počúvať slovo Božie. Potrebujeme zlomiť zovretie týchto falošných obrazov Boha, ktoré nás držia v zajatí a zapchávajú nám uši.
Sv. Tomáš bol celý svoj život uchvátený otázkou : Čo je Boh? Herbert McCabe OP hovorí, že jeho svätosť spočívala práve v tom, že sa nechal touto otázkou premôcť. V samotnom strede Tomášovho učenia nájdeme toto radikálne nevedenie: sme spojení s Bohom „ako s niekým neznámym.“ (11) Musíme sa oslobodiť od obrazu Boha ako akejsi nesmierne mocnej a neviditeľnej osoby, ktorá nakladá voľne s udalosťami nášho života. Taký boh by bol nutne tyranom a nepriateľom ľudstva, ktorému by sme sa museli vzoprieť. Miesto toho je potrebné objaviť Boha, ako nevýslovný zdroj môjho bytia, srdce mojej slobody. Musíme Boha stratiť, ak v ňom máme nájsť toho, ktorý je „vnútornejší ako moje vlastné vnútro,“ ako vraví sv Augustín.(12) Pri výučbe teológie teda nejde len o predávanie poznatkov, ale o sprevádzanie študentov vo chvíli, kedy prežívajú stratu Boha ako zmiznutie dobre známej a milovanej osoby, a musia ju znova nájsť ako zdroj všetkého, ktorý sa nám úplne daroval vo svojom Synovi. Potom budeme môcť skutočne prehlásiť: „Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.“ McCabe píše: „Jednou zo zvláštnych radostí prednášania na našom štúdiu je pozorovať okamžik, ktorý sa skôr či neskôr dostaví u každého študenta a ktorý by sme mohli nazvať obrátením, okamžik, kedy si študent uvedomí, že … Boh nie je ničím menším než zdrojom všetkých mojich slobodných činov a zároveň dôvodom, prečo sú tie činy moje vlastné.“ (13)
Intelektuálna disciplína nášho štúdia má za úlohu tento posledný cieľ, priviesť nás k tomuto okamžiku obrátenia, kedy padnú naše falošné predstavy o Bohu, aby sme sa priblížili tajomstvu. Avšak samotné premýšľanie nestačí. Dominikánska teológia vznikla, keď Dominik zosadol z koňa a stal sa chudobným kazateľom. Intelektuálna chudoba sv. Tomáša pred Božím tajomstvom je neoddeliteľná od jeho voľby rehole žobravých kazateľov. Teológ musí byť žobrák, ktorý vie zadarmo prijímať dary od Pána.
Načúvanie slovu bude od nás vyžadovať, aby sme sa oslobodili od falošných ideológií svojej doby. O aké falošné božstvá sa jedná? Určite k nim patrí modloslužba k štátu, keď na jej oltári bola v tomto storočí preliata krv miliónov nevinných, uctievanie trhu a hon za bohatstvom. O nebezpečenstvách mýtu komunizmu som písal už veľakrát. Celý svet podlieha mytológii, podľa ktorej je možné všetko kúpiť a predať. Všetko sa stalo tovarom určitej ceny. Svet prírody, úrodnosť zeme, krehká rovnováha lesov, to všetko je na predaj. Dokonca aj nás, synov a dcéry Najvyššieho, chcú kupovať a predávať na trhu práce. Priemyselná revolúcia viedla k vykoreneniu celých spoločenstiev, nútených opustiť svoju pôdu a nechať sa zotročiť v nových mestách. Toto rozsiahle sťahovanie obyvateľstva pokračuje dodnes. Jedným z najbolestnejších a najhanebnejších príkladov je zotročenie miliónov našich afrických bratov a sestier, ktorí sa stali tovarom, vyvážaným za účelom zisku. Ako napísala kapitula v Calerueze: „S ľuďmi nie je možné zaobchádzať ako s tovarom, taktiež sa nedá považovať ich život a práca, ich kultúra a možnosti spoločenského rozvoja za speňažiteľné symboly v hre ziskov a strát“ (20, 5).
Naše študijné strediská by mali byť miestami, kde sa oslobodíme od tohto zúženého pohľadu na svet a naučíme sa znova vďačne žasnúť nad dobrými Božími darmi. Práve štúdiom, snahou pochopiť rôzne veci a seba navzájom, znovu prichádzame k údivu pred zázrakom stvorenia. Simon Tugwel OP píše: „Keď sa dostaneme až na dno vecí a dotkneme sa mysľou ich samotnej esencie, nájdeme tam nevyspytateľné tajomstvo Božieho stvoriteľského aktu … Niečo skutočne poznať znamená ocitnúť sa v strmhlavom páde do úžasu, ďaleko presahujúceho holú zvedavosť.“ (14) Pravda nás skutočne oslobodzuje. Toto intelektuálne oslobodenie ide ruka v ruke s naozajstnou slobodou chudoby. Musíme sa stať žobrákmi tak ako Dominik a Tomáš, ktorí dostávajú dobré Božie dary. Sľub chudoby a blízkosť chudobným predstavujú pravý kontext dominikánskeho štúdia.
V našom úsilí oslobodiť sa od tohto pojatia sveta nám pomáha i to, že naša rehoľa je skutočne svetová. Je veľa kultúr, v ktorých sa videnie sveta nezakladá na princípe ovládnutia a panovania. Naši africkí bratia a sestry nám môžu pomôcť k tomu, aby sme stavali teológiu viac na vzájomnosti a harmónii. Ázijská náboženská tradícia nám zasa môže napomáhať ku kontemplatívnejšej teológii. Musíme byť v týchto rôznych kultúrach prítomní nielen preto, aby sme im prinášali evanjelium, ale tiež preto, aby sme sa od nich lepšie učili chápať tajomstvo stvorenia a Boha, darcu všetkého dobra.
Zrodenie komunity
Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš“ (Lk 1, 30)
Cieľom nášho štúdia nie je len predávať znalosti, ale znovu privádzať Krista na svet. Kvalita nášho štúdia sa nepozná podľa toho, koľko získame poznatkov, ale podľa toho, či nás urobili plodnými. Každé novonarodené dieťa je prekvapením, dokonca aj pre svojich rodičov, veď nemôžu dopredu vedieť, koho privedú na svet. Naše štúdium by nás taktiež malo pripraviť na rôzne prekvapenia. Kristus k nám prichádza v každej generácii inak a spôsob jeho príchodu je nepredvídateľný, takže niekedy len veľmi pomaly rozoznávame jeho pravosť, podobne ako Cirkvi chvíľu trvalo, než prijala novú, šokujúcu teológiu sv. Tomáša. V guatemalských horách, v našom stredisku inkulturácie AK'KUTAN v Cobane, pomáhajú naši bratia a sestry zrodeniu rehole v bohatej domorodej kultúre. V Takamori za vrchom Fuji, hľadá náš brat Oshida cesty, ako pomôcť zrodeniu Krista vo svete Japoncov, a zasa inde na Novom Zélande, sa náš brat Michael Shirres už dvadsať rokov snaží zlúčiť plodné semienka maurskej spirituality s kresťanskou vierou. Niečo také sa môže diať mnohými spôsobmi, ktoré nie sú neakademické. V Chorvátsku vedie jeden z našich bratov rockovú kapelu, ktorá sa volá Poslovia nádeje. V Japonsku som videl nádherné obrazy našich bratov Petita a Carpentiera. Alebo môže ísť o zázračné zrodenie komunity v haitskej dedine. Ako to urobiť, aby naše kázanie pomáhalo zrodeniu Krista medzi newyorskými narkomanmi či v londýnskych slums? ( slums – ošarpané chudobné štvrte z provizórnych stavieb na predmestí Londýna. pozn.preklad.). Ako sa má stať Slovo telom v dnešných slovách, vziať na seba telo v jazyku filozofie a psychológie, skrze našu modlitbu a štúdium? Kvôli tomuto vteleniu Božieho Slova do každej kultúry musí byť prioritou rehole zakladanie študijných domov vynikajúcej teologickej úrovne vo všetkých svetadieloch.
Hájim tu názor, že život štúdia buduje komunitu, a tak pripravuje domov pre Krista, aby medzi nami mohol prebývať. Žiadne zúfalstvo nie je tak kruté ako celkom úplná osamelosť človeka, obráteného celkom do seba. Ak je naša spoločnosť tak často pokúšaná k zúfalstvu, tak je to možno tým, že prevažujúcim obrazom človeka v našom svete je osamelý jedinec, ktorý sa ženie za naplnením svojich vlastných túžob a hľadá len svoje dobro. Dnešný krajne radikálny individualizmus pôsobí dojmom oslobodenia, ale môže nás uvrhnúť do osamelej beznádeje. Komunita nám ponúka ekológiu nádeje.(15) Len spoločne sa môžeme odvážiť dúfať v obnovu sveta.
Vedec môže pôsobiť dokonalým dojmom samotára; sám so svojimi knihami či pri počítači, na dverách nápis Nerušiť. Je pravda, že štúdium bude od nás často vyžadovať, aby sme ostávali sami a trápili sa riešením abstraktných otázok. Ale to je služba, ktorú ponúkame bratom a sestrám. Plody tejto samotárskej práce majú vytvárať spoločenstvo tým, že mu otvárajú tajomstvo Božieho slova. Štúdiom sa učíme, že patríme jeden druhému, a tým sa zároveň učíme aj dúfať.
a) Premena mysle a srdca
Už sám obraz vlastnej osoby ako niekoho celkom osamelého, jedinca v úplnej izolácii je pochybný, lebo náuka o stvorení ukazuje, že náš Stvoriteľ je nám bližší než akákoľvek bytosť, pretože je v nás neustále prítomný ako zdroj nášho bytia. Nemôžeme byť sami, pretože sami by sme ani byť nemohli!
Západná kultúra je posadnutá túžbou sebapoznávania. Avšak ako môžem poznať sám seba beztoho, aby som poznal toho, kto zachováva moje bytie? Sv. Katarína bola veľmi moderná, keď vyzývala svojich bratov, aby vstúpili do cely sebapoznania. Toto sebapoznanie však bolo pre ňu neoddeliteľné od poznania Boha. „Neuzrieme svoju dôstojnosť a viny, ktoré škvrnia krásu našej duše, pokiaľ sa nezahľadíme do pokojného mora Božieho bytia, v ktorom sme zobrazení.“ (16) Aj chvíle celkovej skleslosti, temná noc duše, kedy si pripadáme úplne opustení, sa môže premeniť v okamih stretnutia: „Ó noc, ktorá si spojila Milovaného s milovanou, milovanú v Milovaného pripodobenú.“ (17)
Štúdium nemôže byť len cvičením mysle; ide o zmenu ľudského srdca. „A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás; odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa“ (Ez 36, 26). Prvá generálna kapitula rehole v Bologni ustanovila, že novici majú byť vedení k tomu, aby „horlivo študovali, aby dňom i nocou, doma i na cestách stále niečo čítali alebo uvažovali a snažili sa čo najviac si zapamätať.“ (18) Stále nechávame formovať svoje srdce, či už pri čítaní novín alebo románov, pozeraním filmov alebo televízie. Všetko, čo čítame a vidíme, dotvára naše srdce. Živíme ho dobrými vecami? Alebo ho modelujeme násilím a banalitou, a tak si sami aplikujeme srdce kamenné?
Sv. Katarína Sienská hovorí o sv. Tomášovi, že „zrakom svojej mysle stále nežnejšie kontemploval moju Pravdu a získal vyššie svetlo než svetlo prirodzené.“ (19) Štúdium nás teda učí nežnosti a dokonca aj Tomáš sa stal veľkým teológom preto, že mal citlivé srdce. Otec Yves Congar raz napísal, že s postupujúcou chorobou a ochrnutím bol stále viac závislejší na svojich bratoch. Bez ich pomoci nemohol nič urobiť. Povedal: „Od tej doby, čo som chorý a celkom odkázaný na službu svojich spolubratov, som predovšetkým pochopil, že … či už hovoríme alebo kážeme čokoľvek, trebárs aj vznešeného, je to bezcenné, pokiaľ to nie je sprevádzané praxou, skutočnými, konkrétnymi činmi služby a lásky. Myslím, že toto mi v živote troška chýbalo, bol som príliš intelektuálsky.“ (20)
Keď Savonarola hovorí o sv. Dominikovi, vraví, že rozumel Písmu na základe carità, lásky. Písmo inšpirovala Božia láska, a preto mu môže rozumieť len ten, kto miluje: „A vy, bratia, ktorí si želáte rozumieť Písmu a chcete kázať, učte sa láske, tá vás naučí všetkému. Až vtedy porozumiete láske, keď ju budete mať.“ (21) Štúdium premieňa ľudské srdce svojou disciplínou. Pre vytrvalosť a strohosť je jednou z foriem askézy (LCO 83), ktorá patrí k nášmu rastu vo svätosti. Ponúka nám strohú kázeň a učí nás mlčky ostávať vo svojej cele a snažiť sa niečo pochopiť, keď máme sto chutí utiecť. Naša rehoľa zaviedla okrem iného tú novinku, že tým, ktorí sa mali zvlášť venovať štúdiu, poskytla samotu samostatnej cely, avšak táto samota môže byť askézou. Keď sme sami a bojujeme s nejakým textom, napadnú nás tisíce platných dôvodov, prečo sa na to vykašľať a ísť za niekým na kus reči. Rýchlo presvedčíme samých seba, že je to naša povinnosť, zatiaľ čo keby sme pokračovali v štúdiu, zradili by sme svoje povolanie a kresťanskú povinnosť! Predsa však, pokiaľ túto samotu a mlčanie nevydržíme, nebudeme môcť nič hodnotného dávať. V „Liste bratovi Jánovi“ čítame: „Miluj svoju celu a neustále v nej prebývaj, ak chceš byť vpustený do vínnej pivnice“ (22) čo zrejme zodpovedá predstave novica z trinásteho storočia o raji! Veľká časť štúdia býva naozaj nevyhnutne nudná. Učiť sa čítať hebrejsky alebo grécky je tvrdá a únavná drina. Často budeme v pochybnostiach, či to má vôbec cenu. Úkon nádeje je presne v tom, veriť, že táto práca prinesie ovocie spôsobom, ktorý si zatiaľ nevieme predstaviť.
b) Štúdium a vytváranie komunity v ráde
Štúdium nemá len otvárať naše srdce pre druhých, ale má z nás vytvárať komunitu. Študovať znamená nadväzovať rozhovory s bratmi a sestrami i s ostatnými, s ktorými spoločne hľadáme pravdu, ktorá nás oslobodí. Albert Veľký napísal o radosti zo spoločného hľadania pravdy: „in dulcedine societatis quœrere veritatem.“ (23)
Vedci sú často obrazom hodnôt našej spoločnosti. Akademický život je z veľkej časti založený na výkone a súperení, ako keby sme nehľadali múdrosť, ale vyrábali autá. Univerzity sa môžu podobať fabrikám. Články sa musia z výrobnej linky len hrnúť a s protivníkmi a odporcami je treba zatočiť. A predsa nemôžeme nič osvetľujúceho o Bohu povedať, ak naša teológia nebude iná, bez súperenia a plná úcty. Teológiu nikto nemôže rozvíjať sám. Nielen preto, že dnes nie je nikto schopný zvládnuť všetky obory , ale aj preto, že sa chápanie Božieho slova nedá oddeľovať od vytvárania spoločenstiev. Značnú časť príprav na II. vatikánsky koncil vypracovala komunita bratov v Le Saulchoir, najmä Congar, Chenu a Ferret, ktorí na tomto diele spolupracovali a vymieňali si svoje názory.
Vraví sa, že keď bol raz Tomáš hosťom u francúzskeho kráľa, buchol vraj päsťou do stola a zvolal: „Toto uzemní tých manichejských!“ To asi svedčí o tom, ako málo sa venoval ostatným hosťom, ale tiež to dokazuje, že teológia môže byť zápasom. Opäť musím zdôrazniť, ako už veľakrát, význam diskusie, argumentácie, snahu o pochopenie. Ale bojujme so svojim protivníkom tak, ako zápasil Jakub s anjelom, aby sme získali od neho požehnanie. Bojujeme preto, že chceme prijať, čo nám náš protivník môže dať. Zápasíme, aby vyhrala pravda. Je potrebné diskutovať z akejsi pokory. Ten druhý má vždy niečo, čo nás môže poučiť, a my s ním bojujeme, aby sme ten dar mohli prijať.
Jednou z najživších spomienok na môj ročný pobyt v Paríži je pre mňa spomienka na Otca Marie-Dominique Chenu, majstra, ktorý sa túžil naučiť niečo od každého, s kým sa stretol, - ba i od hlúpeho mladého anglického dominikána! Často nám neskoro večer po návrate s nejakého stretnutia s biskupmi, študentmi, odborármi alebo s umelcami rozprával, čo sa v ten deň naučil, a pýtal sa, čo sme sa v ten deň naučili my. Pravý učiteľ je vždy pokorný. Jordán Saský povedal, že Dominik rozumel všetkému „humili cordis intelligentia,“ (24) pokornou inteligenciou svojho srdca. Srdce z mäsa je pokorné, ale srdce kamenné je nepreniknuteľné.
Teológia nie je len to, čo sa odohráva v študijných strediskách. Je to okamžik osvietenia, nového vzhľadu, kedy sa Božie slovo stretáva s naším každodenným ľudským lopotením, vrátane skúsenosti hriechu a zlyhaní, a pomáha nám stavať ľudské spoločenstvo a vytvárať spravodlivý svet. Celý vedecký svet biblistov, patrológov, filozofov a psychológov je tu preto, aby náš rozhovor mohol byť plodným a pravdivým. Dobrá teológia vzniká napríklad vtedy, keď biblista pomáha bratovi v pastorácii pochopiť jeho skúsenosť a brat, ktorý má skúsenosti s pastoráciou, zasa pomáha vedcovi porozumieť Božiemu slovu. Obnova našej teologickej tradície vyžaduje nielen, aby sa viacej bratov špecializovalo na rôzne teologické odbory, ale hlavne, aby sme rozvíjali teológiu spoločne. Ak nedokážeme vytvoriť zo svojich provincií teologické spoločenstvá, bude naše štúdium čoskoro neplodné a pastoračná činnosť povrchná. Sv. Tomáš napísal veľkú časť svojho diela ako odpovede na otázky svojich spolubratov, vrátane dosť hlúpych otázok magistra rádu!
Kde vlastne vzniká teológia? Určite sú nevyhnutné veľké teologické fakulty a knižnice. Avšak potrebujeme aj strediská, kde vzniká teológia v iných súvislostiach, s tými, ktorí hája spravodlivosť, v dialógu s ostatnými náboženstvami, medzi chudobnými a v nemocniciach. Ozajstné štúdium znamená zvlášť v tejto dobe života cirkvi takisto vytváranie spoločenstiev medzi ženami a mužmi. Teológia, vyrastajúca iba z mužskej skúsenosti, napadá na jednu nohu, dýcha len jednou polovicou pľúc. Preto je dnes dôležité rozvíjať teológiu v spolupráci s celou dominikánskou rodinou, vzájomne sa načúvať, a tak vytvárať teológiu naozaj ľudskú. Boh o tom hovorí sv. Kataríne Sienskej: „Ľahko som mohol stvoriť ľudí tak, aby mali všetci všetko, čo potrebovali pre dušu i pre telo. Chcel som však, aby jeden potreboval druhého a aby moji služobníci slúžili iným darmi a milosťami, prijatými odo mňa.“ (25)
Každé ľudské spoločenstvo je zraniteľné, hrozí mu, že sa rozpadne, a preto vyžaduje neustálu posilu a obnovu. Jedným z prostriedkov, ktorými tvoríme a pretvárame komunitu, sú slová, akými spolu hovoríme. Ako služobníci Božieho slova by sme si mali byť hlboko vedomí moci svojich slov, moci uzdravovať alebo zraňovať, stavať alebo ničiť. Boh vyslovil slovo a vznikol svet, a teraz Boh vyslovuje Slovo, ktorým je jeho Syn, a my sme vykúpení. Naše slová zdieľajú túto moc. Jadrom celého nášho vzdelávania a štúdia musí byť hlboká úcta k jazyku, citlivosť voči slovám, ktoré ponúkame svojim bratom a sestrám. Slovom môžeme ponúknuť vzkriesenie alebo ukrižovanie. Naše slová si iní často pamätajú, bratia ich uchovávajú vo svojom srdci, dlhé roky na nich spomínajú a premýšľajú o nich, v dobrom či v zlom. Slovo môže zabiť.
Štúdium by nás malo vychovávať k zodpovednosti za slová, ktoré používame. Zodpovednosti v tom zmysle, aby to, čo hovoríme, zodpovedalo pravde, skutočnosti. Sme však zodpovední aj za to, aby sme hovorili slová, ktoré budujú komunitu, pomáhajú druhým, liečia rany, ponúkajú život. Sv. Pavol napísal z vezenia Filipanom : Napokon, bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné! (Flp 4, 8)
c) Štúdium a vytváranie spravodlivého sveta
V našom svete triumfoval jediný ekonomický systém. Len ťažko si dokážeme predstaviť iný. Naša generácia môže byť v pokušení zmieriť sa s utrpením a s nespravodlivosťou tejto doby a prestať žízniť po obnove sveta. Ale my kazatelia musíme byť strážcami nádeje. Dostali sme sľub slobody Božích detí, a Boh svoje Slovo splní. V kostole sv. Sixta visí obraz sv. Dominika, ako študuje a pri nohách má psa, ktorý drží v tlame sviecu. V pozadí iný dominikán odháňa psa palicou. Nápis hovorí, že Dominik neodporoval diablovi násilím, ale štúdiom! Štúdium nás pripravuje, aby naše slová prinášali oslobodenie, pretože nás učí súcitu, dáva nám vidieť prítomnosť Božiu aj uprostred utrpenia, a práve tam musíme kuť svoju teológiu. Štúdium nám ponúka intelektuálny poriadok, a tým nám otvára sluch, aby sme počuli Boha, ktorý nás povoláva k slobode.
Felicíssimo Martínez OP raz opísal dominikánsku spiritualitu ako spiritualitu otvorených očí. Chrys McVey povedal na generálnej kapitule v Calerueze: „Dominik bol dojatý k slzám – a k činu, keď videl hladujúceho v Palencii, hostinského v Toulouse, stav istých žien v Fanjeaux. Ale to nestačí k vysvetleniu jeho sĺz. Mali pôvod v poriadku spirituality otvorených očí, ktorým nič neuniklo. Pravda je heslom rehole, nie jej obrana (ako sa často myslí), ale skôr jej vnímanie. A ten, kto má oči otvorené, aby mu nič neuniklo, ten v nich čoskoro pocíti soľ.“ Naše štúdium by malo vychovávať k pravdivosti, ktorá otvára oči. Ako hovorí sv. Pavol : „Hľaďte na to, čo máte pred očami.“ (2Kor 10, 7).
Vidieť to, čo máme pred sebou, bolí. Mať kamenné srdce je ľahšie. Dosť často som sa dostal na miesta, na ktoré by som najradšej zabudol; nemocničné sály v Rwande, plné mladých ľudí s amputovanými končatinami, žobráci v uliciach Kalkaty. Ako môže človek zniesť pohľad na toľkú biedu? Predsa však musíme poslúchnuť Pavla a pozerať sa na veci, ako v skutočnosti vyzerajú, vidieť týraný svet. Knihy, ktoré čítame, musia otvoriť dvere nášho srdca ako páčidlom. Franz Kafka napísal: „Myslím si, žeby sme mali čítať, len také knihy, ktoré nás zraňujú a bodajú … potrebujeme knihy, ktoré v nás spôsobia katastrofu, ktoré nás hlboko zarmútia, ako smrť niekoho, koho milujeme viac než sami seba, ako vyhnanstvo v lesoch ďaleko od všetkých, ako samovražda. Kniha musí byť sekerou na zamrznuté more v nás.“ (26)
Miesta ľudského utrpenia nestačí len vidieť, byť turistami po ukrižovanom svete. Na týchto miestach musí vznikať teológia. Práve na týchto miestach kalvárie je možnosť stretnutia sa s Bohom a objaviť nové slovo o nádeji. Spomeňte si, koľko tej najväčšej teológie bolo napísanej vo väzení, od listu sv. Pavla Filipanom cez básne sv. Jána od Kríža až po listy Dietricha Bonhoeffera z nacistického koncentračného tábora. Sv. Ján od Kríža povedal, že sme ako delfíny, ktoré sa vrhajú do čiernej temnoty mora a potom sa vynoria v oslnivom jase svetla. Utečenecký tábor v Gome alebo lôžko na onkologickom oddelení, to sú miesta, kde je možné objavovať teológiu prinášajúcu nádej.
S Bohom sa dá stretnúť aj inde než len v situáciách krajnej bolesti. Vincent de Couesnongle napísal: „Bez čerstvého vzduchu či kyslíku alebo nového pohľadu niet nádeje. Niet nádeje v zatuchnutom ovzduší.“ (27) Naša teológia bola od začiatku teológiou mesta a tržnice. Sv. Dominik poslal svojich bratov do miest, kde vznikali nové myšlienky, ekonomické a demokratické pokusy, ale kde sa zároveň zhromažďovala nová bedač. Máme odvahu nechať sa vyrušiť otázkami súčasného mesta? Aké slovo o nádeji môže pomôcť mladým, ktorých čaká celoživotná nezamestnanosť? Ako môžeme objaviť Boha v utrpení slobodnej matky alebo vydeseného prisťahovalca? Aj toto sú miesta teologickej reflexie. Čo povedať svetu, ktorý sa stáva neplodným vďaka znečisteniu? Necháme si klásť otázky mladých ľudí a odvážime sa na mínové polia morálky ako je sexuálna etika, alebo radšej ostaneme v bezpečí?
Musíme mať teda odvahu vidieť to, čo máme pred očami; musíme uveriť, že práve tam, kde sa zdá, že Boh je najďalej a ľudia sú pokúšaní k zúfalstvu, môže vznikať teológia. Ako dominikáni však rozhodne zdôrazňujeme ešte tretiu požiadavku. Naše slová o nádeji budú mať autoritu len vtedy, ak budú vychádzať z vážneho štúdia Božieho slova, podporené rozborom súčasnej spoločnosti. Keď Montesinos v roku 1511 predniesol svoju slávnu kázeň proti útlaku Indiánov, položil v nej tieto otázky: „Nie sú to azda ľudia? Nemajú rozumovú dušu? Nie sme ich povinní milovať ako seba? Čo tomu nerozumiete? Nechápete to?“ Montesinos pobádal svojich súčasníkov, aby otvorili oči a videli svet inak. K tomu, aby človek získal na veci jasný pohľad, súcit nestačí. Bolo potrebné veľa študovať, aby bratia odhalili falošnú mytológiu dobyvateľov, a odtiaľ pramenil prorocký postoj Las Casasa.
Chenu dodáva: „Je nesmierne podnetné všimnúť si, ako špekulatívna náuka tohto prvého veľkého učiteľa medzinárodného práva (v dobe, kedy sa za hranicami Svätej rímskej ríše rodia národy) vychádza v ústrety Las Casasavovej evanjelizačnej činnosti. Vo Vitoriovi háji tohto proroka teológ.“ (28) Nestačí sa iba rozhorčovať nad nespravodlivosťami sveta. Naše slová budú mať autoritu len vtedy, ak budú zakorenené v riadnom ekonomickom a politickom rozbore príčin nespravodlivosti. Tak ako sv. Anton zápasil s problémami nového ekonomického poriadku renesančnej Florencie, tak Lebret skúmal nové ekonomické problémy tohto storočia. Pokiaľ chceme odolať pokušeniu lacných fráz, musíme mať bratov a sestry, ktorí budú schopní odbornej vedeckej, sociálnej, politickej a ekonomickej analýzy.
Ku vzniku spravodlivej spoločnosti nestačí len rovnomerné rozdelenie bohatstva. Je potrebné vytvárať spoločnosť, v ktorej by sme sa mohli všetci rozvíjať ako ľudia. Svet, v ktorom víťazí konzumný spôsob života, stáva sa kultúrnou púšťou. Kultúrna bieda tohto prevládajúceho pohľadu na človeka ničí celý svet a „bez zjavenia (sa šíri) v ľude bezuzdnosť.“ (Prís 29, 18)(29) Ľud lačnie nielen po jedle, ale aj po zmysle. Kapitula v Oaklande sa vyjadrila: „Hovoriť pravdivo je úkonom spravodlivosti“ (n. 109). Sv. Bazil Veľký vraví, že ak máš šaty navyše, patria chudobným. Jedným z pokladov, ktoré máme a ktoré by sme mali uchovávať a predávať v našich strediskách štúdia, je poézia, príbehy našich národov, hudba a tradičná múdrosť. To všetko je bohatsvo, z ktorého môže vyrásť ľudský svet.
Ani prorok nemá žiadne ospravedlnenie, ak neštuduje Písmo. Slovo Božie rozjímame, aby sme poznali Božiu vôľu, a nie preto, aby sme sa uistili, že Boh pri nás stojí. Je ľahké užívať Písmo ako zdroj jednoduchých hesiel, avšak štúdiom Božieho Slova sa usilujeme o ďaleko hlbšie oslobodenie, než si dokážeme predstaviť. Študijnou disciplínou chceme zachytiť ozvenu hlasu, ktorý nás volá k nevýslovnej slobode, k slobode samého Boha. Keď Lagrange čelil problémom, vyvolaných modernou historickou kritickou metódou, citoval slová sv. Hieronýma: „Sciens et prudens, manum misi in ignem.“ (30) Vedel, že ho to môže stáť bolesť a utrpenie, a dal za to ruku do ohňa. Lagrange svojím nasadením pre nové intelektuálne odbory svojej doby prejavil neobyčajnú dôveru v to, že Božie slovo sa samo preukáže, ako slovo naozaj oslobodzujúce a že sa nemusíme báť ísť proti pochybnostiam a otázkam. Podrobil Božie slovo prísnemu rozboru, pretože veril, že sa ukáže ako slovo, nad ktorým nie je možné stať sa pánom. Zdieľame s ním túto jeho odvahu? Odvažujeme sa vložiť ruku do ohňa, či snáď máme radšej svoj kľud?
Dar budúcnosti
„On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca." Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?"(Lk 1, 32 – 34)
Ako sa to stane? Ako môže panna porodiť dieťa? Ako by mohla žena z tejto malej a bezvýznamnej rímskej kolónie porodiť Spasiteľa sveta? Kto by si bol pomyslel, že dejiny tohto národa nesú semienko takej budúcnosti? Pred dvetisíc rokmi, kedy sa zdalo, že Dávidov rod sklamal, Dávid nečakane dostáva syna, ktorý zasadne na jeho trón.
Veľká časť nášho štúdia sa týka minulosti. Študujeme dejiny Izraelského národa, vývoj Biblie, dejiny Cirkvi, rehole a dokonca aj filozofie. Učíme sa o minulosti. Pre štúdium je dôležité vycvičiť si pamäť, nie však preto, aby sme si mohli zapamätať mnoho vedomostí. Minulosť študujeme preto, aby sme v nej objavili semená nepredstaviteľnej budúcnosti. Ako panna či neplodná žena zrazu čaká dieťa, tak sa ukazuje, že náš zdanlivo neplodný svet nesie v sebe možnosti, o ktorých sa nám nikdy nesnívalo, Božie kráľovstvo.
„História, viac než akákoľvek iná veda, má schopnosť oslobodiť myseľ od tyranie súčasnej mienky.“ (31) História ukazuje, že veci vždy nemusia byť tak, ako sú teraz, a že dejiny nám môžu pripraviť nečakanú budúcnosť. Zisťujeme, ako povedal Congar, že nie je len jedna Tradícia, ale celé množstvo tradícií, ktoré nám otvárajú neuveriteľné bohatstvo. II. vatikánsky koncil znamenal nový začiatok, pretože ako keby prerozprával minulosť. Koncil nás vrátil do doby pred rozdelením cirkvi reformáciou, pred začiatok stredoveku, aby sme znovu objavili pojatie cirkvi pred východným rozkolom. Táto spomienka nás oslobodila pre nové veci.
Dejiny nás uvádzajú do širšieho spoločenstva, než len medzi tých, ktorí náhodou práve žijú. Vidíme, že patríme do spoločenstva svätých a tých, ktorí žili pred nami. Aj oni majú právo vyjadrovať sa k naším rozhodnutiam. Preverujeme vlastné názory oproti ich svedectvám a oni nám ponúkajú širší pohľad, než aký nachádzame v tesných hraniciach svojej doby.
Prerozprávanie histórie nás oslobodzuje nielen od súčasnej mienky, ale aj od kniežat tohto veku (1Kor 2, 8). Dejiny sa píšu väčšinou z hľadiska víťazov, silných, zakladateľov ríše, a tieto dejiny utvrdzujú ich moc. My sa musíme naučiť pozerať na históriu z iného hľadiska, z pohľadu malých a zabudnutých, a potom sa stane príbehom, ktorý nás oslobodzuje. Preto je pripomínanie si náboženským aktom – najstarším náboženským aktom židovskej a kresťanskej tradície. Keď sa schádzame k modlitbe, pamätáme na divy, čo učinil (porov. Ž 105, 5). Nakoniec sa vraciame k pamäti malého, zdanlivo bezvýznamného národa, ľudu Izraela. Nevykladáme onen príbeh z hľadiska veľkých ríš, Egypta alebo Asýrie, Perzie, Grécka či Ríma, ale z hľadiska nepatrného národa, ktorého dejiny zrejme ani nie sú zaznamenané v knihách veľkých a mocných národov, a predsa práve dejiny tohto národa priniesli narodenie Syna Najvyššieho. A táto história, v ktorej nachádzame sami seba, je nakoniec príbehom jednej panny, ktorá počula anjelovo posolstvo, a jedného muža, ktorého pribili na jeden kríž v mori krížov, človeka, ktorého príbeh skončil nezdarom. A je to ten príbeh, ktorý si pripomíname v každej eucharistii. Na tomto príbehu sa môžeme naučiť vykladať históriu ľudstva, históriu, ktorá krížom nekončí.
Máme odvahu vykladať cirkevné dejiny alebo dejiny rádu takto neohrozene? Odvážime sa vyučovať dejiny Cirkvi bez triumfálnosti a nadutosti, uznať okamžiky rozdelenia a hriechu? Tá radostná zvesť, základ našej nádeje, spočíva určite v tom, že Boh prijal práve taký chyby robiaci a rozhádaný ľud za svoj vlastný. Ako často sa pri štúdiu dejín dominikánskeho rádu hovorí len o slávnych chvíľach. Nebojíme sa priznať zlyhania, spory? Predchádzajúci archivár rehole, Emilio Panella OP, napísal štúdiu(32) o tom, čo kroniky nehovoria, čo vynechávajú. Nakoniec nám takýto príbeh dodáva viac nádeje a dôvery, lebo nám ukazuje, že Boh stále pracuje s hlinenými nádobami, aby bolo jasné, že túto zvrchovanú moc nemáme my, ale Boh (porov. 2Kor 4, 7). Môže teda aj skrze nás niečo dokázať. Na generálnej kapitule v Mexiku sme sa odvážili pripomenúť si päťsté výročie nášho príchodu do Ameriky. Nepripomenuli sme si len veľké skutky našich bratov, Las Casasa a Montesina, ale aj mlčanie a zlyhanie iných. Tí všetci sú ale našimi bratmi. Pripomenuli sme si však predovšetkým tých, ktorí boli odsúdení k mlčaniu alebo záhube. Spomínali sme, aby sme zároveň dúfali v spravodlivejší svet.
Sú spomienky, ktoré je ťažké niesť: Dachau a Osvietim, Hirošima a bombardovanie Drážďan. Sú skutky tak strašné, že by sme na ne najradšej zabudli. Je vôbec možné vyrozprávať dejiny, ktoré by uniesli toľko utrpenia? A predsa pamätník obetiam v Osvietime vraví: „Ó zem, nezakrývaj ich krv.“ Možno len vtedy sa môžeme odvážiť spomínať na minulosť a pravdivo o nej hovoriť, pokiaľ si pripomenieme toho, ktorý vykročil v ústrety svojej smrti, vydal sa svojim zradcom, učinil zo svojho utrpenia dar a spoločenstvo. Pokiaľ na neho myslíme, máme odvahu dúfať. Vieme, že dejiny nakoniec nespočívajú v rukách vraha. Mŕtvych môžeš nazvať menom, o minulosti vedieť musíš. V tomto pomenovávaní a poznávaní sa máme stretnúť s Bohom, a v Bohu tkvie možnosť iného sveta pre nás, iné chápanie moci, hlasy nemých.“ (33) „Lež na úbožiaka on nezabudne naveky, ani nádej úbožiakov navždy márna nebude.“ (Ž 9, 19)
Sv. Dominik šiel od mesta k mestu a cestou si spieval, nie len preto, že bol odvážny, a nie len preto, že bol veselej povahy. Roky štúdia mu dali srdce, formované pre nádej. Študujme, aby sme mali účasť na jeho radosti.
„Dejiny vravia: Nedúfaj, pokiaľ nie si za hrobom. Potom však, raz za život, zdvihne sa vytúžená vlna prílivu spravodlivosti a nádej a dejiny do rýmu padnú si.
Tak dúfaj, že sa more zmení a prestane sa mstiť. Ver, že je i druhý breh, na ktorý môžeme stade sa doplaviť.“ (34)
fr. Timothy Radcliffe OP
Magister rehole
Na sviatok Obetovania Panny Márie, 21. novembra 1995.
(1) Cecilia, Miracula B. Dominici 15, Archivum Fratrum Prædicatorum XXXVII, Roma 1967, str. 5ss
(2) Kanonizačný proces, n. 29
(3) Simone WEIL, Attente de Dieu, Paris 1950, str. 71
(4) B. MONTAGNES, Le Père Lagrange, Paris 1995, str. 57
(5) Thomas de Cantimpré
(6) Cornelius ERNST, Multiple Echo, ed. Fergus KERR OP and Timothy RADCLIFFE OP, London 1979, str. 1
(7) Dante, Peklo, Spev 1, 40
(8) Simone WEIL, op. cit., str. 71
(9) In Metaph. III, lect. 3
(10) Bernard MONTAGNES, Le Père Lagrange, Paris 1995, str. 54
(11) Summa Theologiae 1 q12 a 13 ad 1, porov. Caleruega 32. Tento text dal na kapitule podnet k jednej z najvášnivejších diskusií. Bolo krásne vidieť, ako sa bratia dohadujú o teológii!
(12) Vyznanie III, 6
(13) God Matters, London 1987, str. 241
(14) Reflections on the Beatitudes, London 1979, str. 100
(15) Jonathan SACHS, Faith in the Future, London 1995, str. 5
(16) Letter 226, Catherine of Siena, Passion for Truth, Compassion for Humanity, ed. Mary O'DRISCOLL OP, New York 1993, str. 26
(17) Sv. Ján od Kríža, Canciones de Alma, 5
(18) Prvotná konštitúcia 1, 13
(19) Mary O'DRISCOLL OP, tamtiež str. 127
(20) Allocution de fr. Congar, en remerciement à la Remise du prix de l’Unité chrétienne, 24 Novembre 1984.
(21) Dalle Prediche di fra Gerolamo Savonarola, Ed. L. Ferretti, in Memorie Domenicane XXVII, 1910
(22) De Modo Studendi
(23) In Liber viii Politicorum
(24) Libellus 7
(25) Dialóg 7
(26) List Oskarovi Pollakovi, 27. januára 1904
(27) Le Courage du Futur, kap. 8
(28) M-D Chenu, Prophètes et Théologiens dans l’Église, Parole de Dieu, in: La Parole de Dieu II, Paris 1964, str. 211
(29) Porov. štátnu hymnu Jamajky
(30) Tamtiež, p. 84. (Vedome a s rozvahou som vložil ruku do ohňa.)
(31) Owen CHADWICK, Origins 1985, str. 85
(32) „Quello che la Cronaca Conventuale non dice“, Memorie Domenicane 18, 1987, 227-235
(33) Rowan WILLIAMS, Open Judgement, London 1994, str. 242
(34) Seamus HEANEY, The Cure at Troy: version of Sophocleses’ Philocpetes, London 1990
(podľa prekladu Josefy Strettiovej OP spracoval a upravil Peter Jeremiáš Suchovský OP)
