„Dominikánska spiritualita sa stráni prísnych schematizmov a metód, ktoré by mohli udusiť alebo potlačiť iniciatívu jednotlivca. Ale zato má presnú teologickú identitu, zhrnutú v slovách sv. Tomáša Akvinského: uviesť bratov do kontemplácie.“
Modlitba v dominikánskej tradícii je charakterizovaná jednoduchosťou bez prílišného zdôrazňovania metódy. V počiatkoch rehole existoval zvyk zaužívaný už sv. Dominikom stráviť nejaký čas v osobnej modlitbe po ranných chválach a kompletóriu, ale opäť nebol určený čas ani špecifická metóda rozjímania. To, čo sa nachádza v Prvých konštitúciách, sú povzbudenia, aby novici stále niečo čítali, alebo o niečom uvažovali. A všetci bratia sú povzbudzovaní k tomu, aby podľa vzoru sv. Dominika vždy hovorili s Bohom alebo o Bohu.(1) Tam, kde väčšina duchovných autorov zdôrazňuje dôležitosť toho, aby rehoľníci mali dostatok času na modlitbu a rozjímanie, dominikáni sa skôr zaoberali otázkou, ako využiť čas. Výzva apoštola Pavla „Bez prestania sa modlite“ (1 Sol 5, 17) je odpoveďou na otázku, koľko času je vhodné venovať modlitbe. A keď nie je možné modliť sa ustavične, je potrebné modliť sa veľmi často, aby modlitba spájala všetko, čo človek koná. Dominikáni nedávajú odpoveď na otázku, koľko času je potrebné stráviť skutočnou modlitbou. Sv. Tomáš a Savonarola však varujú pred prílišným predlžovaním modlitieb. Obaja zdôrazňovali starú mníšsku tradíciu o častej a krátkej modlitbe.(2)
Modlitba sv. Dominika a prvých dominikánov mala často charakter prosby. Boli to prosby za tých, ktorým bratia kázali. Toto volanie po spáse sa stalo aj povolaním kontemplatívnych mníšok, ktoré Dominik založil spolu s bratmi. Vtedy, keď sa bratia namáhali v práci za spásu duší, mníšky prosili za účinnosť ich kázania, aby sa slovo, ktoré vyšlo z Božích úst, nevrátilo bez účinku, ale aby nieslo ovocie u tých, ktorým bolo poslané (Porov. Iz 55, 10). Táto prosebná modlitba bola poslaním mníšok, ktoré pomáhali bratom svojimi modlitbami. Mníšky mali mať neustále pred očami mysle Krista, ktorý v dňoch svojho pozemského života s naliehavým volaním a so slzami v očiach prednášal svoje modlitby Bohu (Porov. Hebr. 5, 7).
„Dominikánska spiritualita sa stráni prísnych schematizmov a metód, ktoré by mohli udusiť alebo potlačiť iniciatívu jednotlivca. Ale zato má presnú teologickú identitu, zhrnutú v slovách sv. Tomáša Akvinského: uviesť bratov do kontemplácie.“(3)
Pojem kontemplácie prichádza so sv. Tomášom. Ktorý druh kontemplácie má na mysli dominikánska spiritualita? Nakoľko konštitúcie používajú vo vzťahu ku kontemplácii terminológiu sv. Tomáša, musí sa vychádzať z neho. V Teologickej summe definuje kontempláciu ako „jednoduché nazeranie pravdy samej.“(4) Označuje sa ako contemplatio infusa (vliata kontemplácia) a je kontempláciou vo vlastnom zmysle slova. V kontemplácii ide o intelektuálnu činnosť, ktorá začína hnutím vôle a končí potešením, ktoré zosilňuje láska. Popri kázaní bol pre Dominika a jeho bratov charakteristický kontemplatívny život. V súčasných konštitúciách sa uvádza, že „kázanie a učiteľská činnosť má vyvierať z plnosti kontemplácie.“(5) Rehoľa chápala kontempláciu ako prameň, z ktorého pochádza apoštolát. Cieľom rehole je kázanie, ktoré pramení z plnosti rozjímania. V najstarších konštitúciách rehole nie je možné nájsť pojem kontemplácie. Hovorí sa tam, že bratia majú „hovoriť s Bohom a o Bohu.“(6) V konštitúciách z roku 1505 sa objavuje prvý raz a súčasne viackrát pojem kontemplácie: „Rehoľa bratov kazateľov je podľa svojich konštitúcií založená na to, aby sa venovala kontemplácii a aby iným ponúkala plody kontemplácie.“(7) Tí, čo kážu, čerpajú predovšetkým z kontemplácie, a je vecou kazateľa byť slobodný striedavo pre kontempláciu božských vecí a pre blížneho. Musí sa venovať obom, aktívnemu aj kontemplatívnemu životu.
Dominikánska kontemplácia v sebe nesie pohľad na Boha a zároveň na človeka. Kázanie vyvierajúce z kontemplácie je živené dvojitým pohľadom. Aby sme mohli kázať, musíme si zvyknúť na dvojakú kontempláciu: kontempláciu ulice, ktorá nám dáva stále aktuálny pohľad na Krista, ktorému prišlo ľúto zástupov, a kontempláciu Ježiša Krista v tajomstve jeho lásky.(8) To však neznamená prechádzať od jedného pohľadu k druhému, ale urobiť z tejto dvojitej kontemplácie jeden a ten istý pohľad.
Pohľad na Boha skrze štúdium a modlitbu
Dominikánsky duchovný život učí upierať svoj zrak predovšetkým na Boha. Prvou úlohou duchovného života je naplniť rozum a srdce Bohom, a to je ovocie štúdia a modlitby. Miesto toho, aby sme začínali duchovný život obtiažnym a zdĺhavým bojom proti vrodeným zlým sklonom ľudskej prirodzenosti a dosiahli tak neisté výsledky, dávajú dominikánski autori prednosť tomu, aby sa duša predovšetkým snažila poznať Boha, premýšľala o jeho tajomstve a milovala ho dokonalou láskou. Je mnoho metód duchovného života podľa rôznych škôl. Niektoré vedú človeka viac k pohľadu na vlastnú biedu, vášne, chyby a hriechy a učia ho, ako by z nich povstal a povzniesol sa k Bohu. Niet pochýb, že z času na čas je potrebný aj takýto pohľad. Je však možný aj iný pohľad, iná metóda. Mať stále na mysli nie biedu vlastnej duše, ale Božiu krásu, veľkosť a dobrotu Ježiša Krista a v ňom nazerať na celú Najsvätejšiu Trojicu.(9) Poznanie Boha a láska k nemu, živené štúdiom a zbožnosťou, udusia osobné nedostatky priamo a ľahšie než „počtárska“ askéza. V duchovnom živote nejde o to, aby sme vedeli, čo sme my, aby sme sa zhýbali nad svojimi nedostatkami a pozorovali svoj pokrok a v sebe videli stred, ale ide predovšetkým o to, aby sme Boha poznali a milovali a v tomto poznaní a milovaní sa s ním spojili.(10) Náš zrak má byť stále upretý na Boha, aby sme sa čo najviac pripodobnili vo svojom myslení a správaní Ježišovi Kristovi. Pokiaľ človek vychádza zo stáleho vedomia, že je neustále milovaný Bohom, potom jeho pohľad nie je upretý na seba, ale na Boha. A preto, ako pohľad do seba môže človeka napĺňať malomyseľnosťou a ubíja človeka, tak pohľad na Boha a jeho krásu, dobrotu, lásku pozdvihuje, dodáva mu odvahu a dôveru, núti ho k nasledovaniu. Dôvod, prečo dominikánski autori radia takýto spôsob duchovného života, vysvetľuje Katarína Sienská v jednom zo svojich listov: „Duša, ktorá na seba nepozerá už svojimi, ale Božími očami (...), najprv nazerá na Boha a nachádza v ňom obraz stvorenstva, potom v sebe samej nachádza obraz Boha, to znamená, že tú lásku, ktorú má Boh k nej, rozširuje na celé stvorenstvo, vďaka čomu môže milovať svojho blížneho ako seba samého, pretože vidí, že Boh ju nanajvýš miluje, vidí seba samu v prameni božskej podstaty. Tak človek prejavuje túžbu milovať seba v Bohu a Boha v sebe, podobne ako ten, kto hľadí do prameňa a vidí tam svoj obraz, pociťuje lásku k sebe a zaľúbenie. Ak je však múdry, pocíti najprv lásku k prameňu a až po nej lásku k sebe, lebo keby sa v ňom nenazrel, nemohol by sa milovať, nemohol by v sebe nájsť zaľúbenie, ani by nemohol napraviť kaz na svojej tvári, ktorú zbadal v prameni.“(11)
Kontemplácia stvorenia
Človek zjednotený s Bohom vníma svet Božími očami. Poznáva stvorenia skrze Boha. Kontemplatívny človek je bližšie nielen k Bohu, ale aj k človeku. V kontemplácii sa približujeme k Božiemu tajomstvu a tajomstvu Božieho ľudu. Kontemplácia umožňuje rozjímať nad naším skutočným ja a lepšie komunikovať s blížnymi. Namiesto toho, aby nás kontemplácia oddeľovala od našich bratov a sestier, privádza nás k záujmu o ostatných ľudí, zvlášť chudobných, odsunutých na okraj spoločnosti a trpiacich, a to k takému, akým ich vidí Boh.(12) Kontemplácia neodďaľuje človeka od blížneho, ale skrze kontempláciu sa človek zjednocuje nielen s Bohom, ale aj s celým stvorením.
Vidieť Krista prítomného v biednych a slabých je spôsob vnímania a kontemplovania Boha. Toto robí súcit kontemplatívnym. V dominikánskom zmysle je súcit kontempláciou. Simon Tugwell hovorí: „Pre dominikánsku spiritualitu je skutočne typické to, že sa na Boha nedívame ako na objekt svojej pozornosti, ale vnímame ho skôr ako podstatný subjekt, v ktorom sme spojení ako spolusubjekty, jeho spolupracovníci (Porov. 1 Kor 3, 9) na diele vykúpenia.“ To znamená že sa nepozeráme iba na Boha, ale spolu s Bohom.
Takéto zdroje dominikánskej spirituality nachádzame u sv. Kataríny Sienskej, dominikánskej mystičky. Zdrojom jej videnia blížneho a príčinou jej hlbokého uznania individuality osoby je jej kontemplatívna skúsenosť. Sv. Katarína v kontemplácii spoznáva nielen Boha, ale aj človeka. „Otvor oči svojho intelektu a upri ich na mňa. Uvidíš dôstojnosť a krásu mojich tvorov, ktorí sú obdarení rozumom. A v kráse, ktorú som dal duši tým, že som ju stvoril na svoj obraz a podobu, uvažuj o tých, ktorí sa odeli do svadobného šatu lásky.“(13) Kontemplácia očisťuje pohľad človeka. Skrze kontempláciu človek dokáže vnímať veci okolo seba pohľadom Boha. Dominikánsky mystik Ján Tauler vo svojej kázni hovorí o kontemplácii: „Podobne ako ja teraz môžem jedným pohľadom pohliadnuť na vás všetkých, ktorí tu sedíte predo mnou, tak aj kontemplatívni ľudia dokážu jediným pohľadom objať všetko. Potom sa do tejto priepasti a vyhne lásky zahľadia a tam spočinú. A tak sa horiaci plameň lásky znáša ako rosa na všetkých, ktorí vo svätej Cirkvi akokoľvek trpia, a potom sa opäť navracajú do božskej priepasti a sladko spočívajú v mlčanlivej temnote.“(14)
Apoštolská kontemplácia
Cieľom rehole je kázanie, ktoré pramení z kontemplácie. Kázanie je teda plodom kontemplácie a kontemplácia vrcholí v kázaní. Dominikán sa neusiluje o kontempláciu len z lásky k Bohu, ale aj preto, že z nej môže prameniť väčšie dobro pre spásu ľudí. Pohľad na dominikánsku kontempláciu je preto poznačený jej vzťahom ku kázaniu.
Ako treba usporiadať dominikánsku kontempláciu, vysvetľuje Tomáš Akvinský. Priateľstvo medzi človekom a Bohom sa môže rozvíjať na troch úrovniach. Sú ľudia, ktorí bez veľkých ťažkostí zanechajú kontempláciu, aby sa venovali pozemským veciam. Je to prejav nepatrnej lásky. Iní sa zasa za žiadnu cenu nechcú zriecť kontemplácie. Tieto dva stupne sú podľa Tomáša nedokonalé. Pravé priateľstvo uskutočňujú ľudia tak, „že sa sami zriekajú kontemplácie Boha, nakoľko v nej zakusujú najväčšiu radosť, aby slúžili Bohu v starostlivosti o spásu blížneho. To bola dokonalosť sv. Pavla. A to je dokonalosť, ktorá je vlastná prelátom a kazateľom.“(15)
Ten, kto je povolaný byť kazateľom, „musí postaviť kázanie nad všetky ostatné duchovné cvičenia.“(16) Vlastný duchovný život dominikánov bol zameraný na to, aby boli lepšími kazateľmi. Pokrok vo svojom duchovnom živote nebol pre nich cieľom samým pre seba, ale skôr vedľajším produktom ich služby druhým. V samotnej idei Rehole kazateľov nachádzame požiadavku, ktorú explicitne vyjadril Humbert z Romans, že pre tých, ktorí sú povolaní byť kazateľmi, musí byť stredom celého ich nadprirodzeného života „gratia praedicationis“ - milosť byť kazateľom. Nie je možné oddeľovať ich spiritualitu od ich poslania.(17)
Toto tvrdenie nepodceňuje štúdium a modlitbu, iba zdôrazňuje, že kazateľ je povolaný komunikovať kontemplované. Toto tvrdenie vysvetľuje sv. Tomáš svojím pohľadom na kontemplatívny a činný život. Sv. Tomáš Akvinský v Teologickej sume píše o tom, že zmiešaný život prevyšuje iba čisto kontemplatívny život v jeho kvalite. Práca aktívneho života je dvojnásobná. Jedna jej forma pochádza z plnosti kontemplácie, a je ňou učenie alebo kázanie. A táto práca je lepšia ako iba samotná kontemplácia. A to preto, že tak ako je lepšie osvetliť než iba svietiť, tak je lepšie dať iným ovocie svojej kontemplácie než iba kontemplovať. Druhá forma aktívneho života pozostáva úplne z vonkajšieho zamestnania, napríklad z dobročinnosti, prijímania pocestných a pod., a je menej dokonalá ako práca kontemplácie, okrem prípadov nevyhnutnosti.(18)
Jednou z najčastejších Dominikových modlitieb bolo jeho zvolanie „Čo bude s hriešnikmi?!“ Boh mu dal zvláštnu milosť plakať pro peccatoribus, pro miseris et pro afflictis. Ich nešťastie prežíval hlboko v svätyni svojho súcitného srdca. To, čo prežíval vo vnútri, prejavoval aj navonok, takže mu tiekli slzy.(19) Pre Dominika nie je možné, aby bol objímaný láskou Boha a zostal ľahostajný k utrpeniu blížnych. Toto utrpenie Dominik prijíma veľmi hlboko do svojho srdca a necháva sa ním pohnúť. Pre čitateľa v 13. storočí bolo to, čo Jordán hovorí, niečím rušivým, pretože sacrarium intimum neznamenalo nič iné než miesto, kde v človeku prebýva Boh. Inými slovami miesto vo vnútri človeka, ktoré je vyhradené jedine Bohu. Cesta očisťovania spočíva v odstraňovaní všetkého, čo by prekážalo Bohu. Toto miesto najhlbšieho Dominikovho vnútra nie je obývané len samým Bohom, ale je osídlené množstvom ľudí. Sú dve možnosti, ako túto skutočnosť posúdiť. Ak chceme postupovať podľa klasického duchovného učenia (ktorého zástupcom je Evagrius Ponticus alebo Ján Kassián), potom musíme povedať, že Dominik postúpil na ceste vnútorného očisťovania len veľmi málo, pretože jeho najvnútornejšia svätyňa ešte nebola prázdna pre Boha. A druhá možnosť je upraviť klasické duchovné učenie podľa Dominikovej skúsenosti. Skutočnosť, že nielen Boh, ale aj nespočetní ľudia trpiaci núdzou nachádzajú miesto v Dominikovom srdci, sa dá vysvetliť len tak, že títo nespočetní trpiaci ľudia vchádzajú do Dominikovho srdca so samým Bohom. Boh ich privádza so sebou, pretože on sám ich nosí vo svojom srdci. A kto prijíma takéhoto Boha, ten s ním púšťa všetkých tých, ktorých vo svojom srdci nesie Boh. Uzavrieť sa pred nimi, pred ľuďmi trpiacimi núdzou, znamená vlastne uzavrieť sa pred Bohom, pretože Boh bez týchto ľudí nechce prísť do srdca človeka. Boh, ktorého Dominik nachádza a zakúša, je Boh súcitu, ktorý každému, kto ho vpustí, udelí svoj súcit, túžbu po spáse všetkých ľudí. Keď berieme Dominikovu skúsenosť tak, ako je popísaná, z tohto hľadiska očistené srdce potom neznamená srdce prosté, bez vonkajších vplyvov, uzavreté, ale srdce plné súcitu.(20)
Poznámky: (1) Porov. KOUDELKA.: Dominik. Zvěstování Božího slova, s. 64. (2) Porov. TUGWELL, S.: Dominikańska teologia modlitwy 2. In: W drodze, 1996, č. 279, s. 77. (3) SENČÍK, Š.: Piere Giorge Frassati. Trnava : Dobrá kniha, 1992, s. 36. (4) TOMÁŠ AKVINSKÝ: Theologická summa, II-II q. 180 a. 3 ad 1. (5) LCO čl. 1, § 4. (6) LOHRUM, M.: K dominikánskej spiritualite, s. 16. (Constitutiones primaevae sacri Ordinis Praedicatorum. ) (7) LOHRUM, M.: K dominikánskej spiritualite, s. 16. (Constitutiones Fratrum Ordinis Praedicatorum, 1505) (8) Porov. COUESNONGLE, V.: La dimensione contemplativa della nostra vita domenicana. In: International Dominican Informations., 1983, č. 200, s. 34. (9) Porov. DACÍK, R. M.: Škola dominikánské mystiky. Olomouc : Dominikánská edice Krystal, 1938, s. 15. (10) Porov. THERY, P.G.: Hlavní rysy dominikánského učení o duchovním živote. In: Na hlubinu, roč. 8, 1933, s. 230. (11) LETZ, J.: Mystičky Západu. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2002, s. 122. (List Kataríny Sienskej č. 226) (12) Porov. Akta volební generální kapituly Řádu Kazatelů, čl. 211. (13) KATARÍNA SIENSKÁ: Dialog. Praha : Krystal OP, 1998, s. 2. (14) PINET, A.: 15 dní s Taulerem. Brno : Cesta, 1998, s. 89. (15) CHENU, M. D.: Tomáš Akvinský. Praha : Volvox Globator, 2000, s. 41. (16) TUGWELL, S.: Dominikańska teologia modlitwy 2., s. 88. (17) Porov. TUGWELL, S.: The Problem of Dominican Spirituality. In: TUGWELL, S. (ed.): Early Dominicans. New York : Paulist Press, 1982, s. 6. (18) Porov. TOMÁŠ AKVINSKÝ: Theologická summa, II-II q. 188 a. 6 co. (19) Porov. JORDÁN SASKÝ: Sv. Dominik, s. 20. (20) Porov. MÜLLER, F.: Studium jako konstituční prvek dominikánské spirituality. In: Škola kontemplace. Rím : Santa Sabina, 1995, s. 104-106. (samizdat)
