Pred päťsto rokmi...
Diskusie a správy o občianskych nepokojoch dominovali správam posledných mesiacov a tieto nepokoje sú naďalej prítomné v niektorých oblastiach sveta. V niektorých krajinách ide o rozhodnutie oslobodiť sa od útlaku autoritatívnych režimov, v iných existujú skupiny, ktoré spochybňujú dané systémy, predovšetkým ekonomické, ktoré, ako sa zdá, chcú riadiť svet napriek nerovnosti a strachu, ktoré vnášajú medzi ľudí. Tu i tam môžeme počuť zabudnuté hlasy, ktoré nám pripomínajú, že ľudská bytosť chce byť aktívnym účastníkom svojho vlastného príbehu a túži po slobode a spravodlivosti. Tieto hlasy otvárajú nové obzory nádeje na svet obývateľný a udržateľný pre všetkých.
V tomto kontexte, v zmysle požiadavky Generálnej kapituly v Ríme, opätovne čítame v našich komunitách kázeň fr. Antonia de Montesinos, venovanú komunite na ostrove Hispaniola (dnešná Dominikánska republika a Haiti). Pripomíname si prorocký postoj bratov spred 500 rokov, ktorí načúvali realite svojej doby; ktorí sa pokúšali pochopiť problémy v teologickej perspektíve; ktorí sa snažili týmto spôsobom zakoreniť spoločné kázanie. Chceli predstaviť Dobrú zvesť Evanjelia z pozície tých, ktorým nezáleží na “myslení sveta”. Vieme, že tento spôsob kázania určite vyvolal násilné reakcie tých, ktorých privilégia boli ohrozené. Ale zároveň prispel, na jednej strane u politikov, k prehodnoteniu vlastných metód, na druhej strane u teológov, tým, že hovorili s politikmi, k účasti na rozhodujúcej debate o budúcnosti sveta.
´Nie sú to ľudia?´, kričali. Aj dnes kladú bratia a sestry na mnohých miestach sveta stále tú istú radikálnu otázku. Sila tejto otázky spočíva nielen v dôkazoch predložených tým, ktorí toľkými spôsobmi využívajú slabých. Sila je tiež v tvrdení, ktoré znie akosi prázdne v súčasnej diskusii: tí, ktorých vykorisťujete (alebo dokonca ignorujete v pochode za budúcnosťou ľudstva) nie sú iba ľudia, ale predovšetkým naši bratia. Toto tvrdenie okamžite vyvoláva dôsledok: my sme ich bratia, alebo radšej, ich kazatelia; my sme poslaní sa ich spýtať, či nás príjmu za bratov. Kázanie rehole je zakorenené v tomto bratstve s našimi súčasníkmi, s ktorými, deliac sa o Slovo, sa túžime stretnúť s Tým, ktorý je Cesta, Pravda a Život.
Pri príležitosti spomienky na udalosť, na ktorú môže byť rehoľa právom hrdá, je pre nás oslava tohto výročia taktiež výzvou k zodpovednosti kázania. Aké sú naše stanoviská, z ktorých si uvedomujeme naliehavosť, aby bolo Slovo vypočuté?
fr. Bruno Cadoré OP
Magister rehole
